Uber som po prvý krát v živote použila v Kyjeve. Vystúpila som na letisku Boryspil, zorientovaná ako vyoraná myš, a pamätám si, že všade hliadkovali vojaci so samopalmi. Vonku bola noc a okolo letiska neblikali žiadne svetlá.
Pochopila som, prečo moja letenka stála tak málo. Technicky som síce bola v Kyjeve, prakticky však svetelné roky od neho.
Moje ubytovanie bolo ‚na okraji Kyjeva‘. Ukrajinci pristupujú k udávaniu vzdialeností podobne veľkoryso ako napríklad Rusi. Ich ‚ubytovanie na okraji Kyjeva‘ (rozumej 60 km od Kyjeva) konkuruje ruskému ‚bývam hneď pri Moskve‘ (rozumej 100 km, deň jazdy vlakom).
„Ty, odvezieš ma sem!“, zdrapila som prvého Uber taxikára, čo som zbadala, hoci prišiel po niekoho úplne iného. On, vidiac môj výraz tváre, namiesto toho aby ma vyhodil z auta, zadal adresu do navigácie a vyrazil.
Išli sme dobrú hodinu úplnou tmou. Len vďaka svitu mesiaca, ktorý bol v splne rovnako ako dnes, som videla, že okolo nás sú polia, lesy a ľudoprázdne rozbité cesty.
Mesiac bol obrovský, žltý, veľmi blízko, taxikár mlčal ako hrob, rútil sa po neosvetlených cestách, a ja som cítila ‚wau, toto dobre začína!‘ eufóriu. Tak začalo moje ukrajinské dobrodružstvo. Bol apríl, tesne po Veľkej noci, a v Kyjeve mrzlo a jemne snežilo.
Z domu mojich domácich to po prvú stanicu kyjevského metra bolo zhruba 60 kilometrov. Cesta ma však stála pár drobných a trvala kratšie než trvá dostať sa MHD z Dlhých Dielov na koniec Rače.
Najprv bolo treba naskočiť na maršutku smer Kyjev. Maršutky sú malé minivany slúžiace ako autobus, a tieto chodili každé 4 minúty. Ľudia v autobuse podávali jeden druhému peniaze, až kým došli ku šoférovi, a šofér im rovnakou cestou poslal späť drobné a lístok.
Upaľovali sme po diaľnici na kraj Kyjeva, kde začínala prvá stanica metra. Tam všetci vystúpili a rozišli sa na iné maršutky, autobusy a metro.
Nechala som sa unášať davom, a tak som objavila ‚svet na konečnej‘.
Pretože konečná kyjevského metra je samostatný svet. Má svoje vlastné obyvateľstvo, vlastné pravidlá a vlastný rytmus. Tento rytmus udáva metro.
Je to svet rýnkov a ľudí, čo žijú na okraji. Veľkomesta, spoločnosti, existencie.
Veľké trhovisko, kde každých pár metrov predávajú zlú kávu a mastné pirohy, mestečko zložené zo stoviek malých obchodíkov a stánkov s typicky miestnym i exotickým tovarom, kde zoženiete všetko.
Ale úplne najviac zo všetkého jedlo.
Nájdete tu desiatky malých pekární, etnických vývarovní, šašlikární, stánkov s kávou, obchodov s cukríkmi na váhu, zákuskami, zeleninou, syrmi, rybami, koreninami, mäsom, nakladanou zeleninou na tisíc a jeden spôsob v drevených kadiach. Bábušky sedia na štokerlíkoch a ponúkajú jarný kôpor, reďkovky, pirohy, mlieko, ‚maroženje‘, kvety a zbytočnosti.
Muži sú neupravení, prepití, prefajčení a smrdia.
V predajniach mäsa nie je chladenie, a v lete to tu musí byť zaujímavé. Teraz však nie je leto a veselo si kupujem syr.
Na zablatenej zemi ležia na novinovom papieri hromady rýb, pripomínajúce naše kapre, chodci kráčajú tesne popri nich, blato spod topánok strieka, a nikto si z toho nerobí ťažkú hlavu.
Obchodíkov s koláčmi bolo na rýnku toľko, a tie zákusky boli remeselne TAK urobené, že ja, osoba čo konzumuje koláče len príležitostne, som vedela len jedno: Že to všetko CHCEM!
V prvý deň som sa z konečnej metra do Kyjeva ani nedostala.
Na druhý deň podobne, lebo než som sa zorientovala, ktorým smerom je vlastne Kyjev, objavila som podchod pod diaľnicou, ktorý mal ďalší východ a na jeho konci ďalší rýnok, ešte väčší.
Už som bola na Ukrajine takmer týždeň a zatiaľ som väčšinu času strávila v tržniciach okolo stanice metra.
Nosila som domov hromady koláčov, a každý deň som sa ťažko rozhodovala, ktoré si v ten deň kúpim. Ale za taký krátky čas sa nedá všetko prechutnať! Potrebovala by som na to aspoň mesiac. Ukrajina sa pre mňa stala gastronomickou a koláčovou veľmocou.
Je to stále iba mak, orechy, tvaroh, zguščonka, karamel, jablká, kľukva, čokoláda, kokos a banány, ale technicky privedené k dokonalosti a mňa odvtedy posadla myšlienka, že sa pôjdem na Ukrajinu učiť za cukrárku. Alebo aspoň na intership do Kyjeva.
Keď som mala koláčov a pečiva dosť, prekladala som to polievkami.
„Kveta, na takých miestach nemôžeš jesť!!“, zhrozil sa Vitalij, môj domáci, keď som mu povedala, že som si dala soljanku v bufete na rýnku, a z jeho rýchlej vzrušenej ukrajinčiny som vyrozumela len slovo ‚otrava‘.
Do jedného stánku som sa vracala obzvlášť rada. Bola to pekáreň, a príjemná uzbecká rodina tam na ohni piekla samsu a lepiošku – tradičný uzbecký chlieb.
Uzbekov mám rada. Stretla som veľa uzbeckých rodín v Mongolsku, kde na uliciach Ulaanbaataru grilovali na uhlí šašlik, a boli to milí a štedrí ľudia. Len som si vždy vravela, že v Uzbekistane musí byť život riadne naprd, ak sú odkázaní dochádzať za prácou do Ulaanu, kde je fakt bieda.
‚Pekáreň‘ bola pozliepaná búda, aká by u nás nikdy nedostala povolenie na prevádzkovanie gastro, s dverami, ktoré sa nedali zavrieť, dierou v zemi, v ktorej horel oheň a vkladali doň vykysnuté chlebové placky.
Dnu bolo nádherne teplo od blčiaceho ohňa a voňal tam čerstvo upečený chlieb.
Pracovala tam celá rodina. Mama, otec, dvaja synovia a mladé ženy, predpokladám dcéry alebo nevesty.
Kúpila som si chlieb a chcela som odísť, no zaujal ma hrniec na peci. Spýtala som sa, čo v ňom je.
Polievka, povedali. A už mi aj naberali porciu.
„Poď si sadnúť sem!“, vtiahli ma dnu za pult. Najprv mi to bolo blbé, lebo mám z gastro príliš v krvi, že cudzí človek nemá čo robiť v kuchyni. Ale potom som si uvedomila, kde som, a uvoľnila som sa. V tomto svete nikto nerieši, čo ste.
Polievka vyzerala husto a jednoducho. Veľký kus teľacieho mäsa, mrkva, zemiaky, kapusta, trochu bledej šťavy. Ale jej korenenie mi vyrazilo dych.
Uje*alo mi dekel, ako píšu slovenskí wannabe-foodblogeri.
Po uzbecky ani ukrajinsky neviem, a moja ruština dávno nie je čo bývala, takže sme sa dovtedy bavili len veľmi jednoducho. Ale pri tejto polievke som sa utrhla z reťaze a chcela som rukami-nohami-celým telom vedieť, ako sa to volá, kto to varil, či mi dajú recept, a že ja tiež varím polievky a tak ďalej. A oni to pochopili, usmievali sa a dávali mi ochutnávať všetko, čo tam mali, a zrazu bol večer a ja som už musela ísť domov.
„Volá sa to ‚polievka lenivej ženy'“, uškŕňal sa otec rodiny.
„Prečo?“
„Lebo nič nekrájaš, len nahážeš do hrnca veľké kusy, a ono sa to samé uvarí“, smial sa. Musím povedať, že lenivé uzbecké ženy varia vynikajúco.
Ešte jednu skvelú vec som tam ochutnala. Uzbecký plov. Na pohľad dokopy nič – len ryža a pár kúskov teľacieho mäsa. No dochutenie mi opäť vyrazilo dych.
Až tak, že som si porciu kúpila aj domov.
„Kto to varil??“, chcela som vedieť.
„Ja“, povedal starší syn a predstavil sa ako Aslan.
„Aslan znamená ‚lev‘, na Kaukaze je to bežné meno“, zazubil sa.
Bol to ten tmavý kaukazský typ krásavca s vizážou Adama Ramziho a nebezpečným úsmevom, ktorému z vysmiatych tmavých očí nič dobré nepozeralo. Alebo aj hej. Podľa toho, kam ste to nechali zájsť. 
Očividne rád varil a mizernou ruštinou sme rozobrali receptúru plovu do posledného zrnka korenia.
„Máš email?“, požiadal ma nakoniec.
„Načo ti je jej email, veď nemáš ani internet!“, nadával mu brat.
Keď som doma Vitalijovi nadšene rozprávala, čo som dnes obedovala, chytal sa za hlavu, a opäť zaznelo slovo ‚otrava‘.
„Kveta, u nas toľko vkusnych reštauracií jest! Začem ty v Kyjev prijechala, keď ty na rynkoch ješ?!“ kričal a dohodol mi návštevu s ochutnávkou v tradičnej ukrajinskej reštaurácií v centre Kyjeva, ktorú viedla ich kamarátka.
Bola som, raz vám o tom dni napíšem. Lebo niet nič krajšieho pre nadšenca ako ja, ako keď vás zabehnutá veľká reštaurácia po známosti pustí dnu, ukáže vám backstage, celý deň sa vám venuje manažér, nosí ochutnávky a na konci dňa vám nedovolia zaplatiť.
Podotýkam, že to celé vzniklo úplnou náhodou. Moje ubytko 60 km od Kyjeva sa nakoniec ukázalo byť veľmi šťastná voľba,.
Išla som toho dňa z Kyjeva domov prežratá ako starý Riman po orgiách, no keď som vystúpila na konečnej metra, nohy ma automaticky niesli do pekárne. Reku, aspoň pozdravím.
Už ma čakali. A ja blázon som si znovu dala plov.
Chutil hrozne! Mäso bolo slizké ako z Vitalijovej nočnej mory a ryža vodnatá. Veľmi ma to sklamalo.
Nedajúc nič najavo, zdvorilo som si zvyšok dala zabaliť. Sedela som v kuchyni, pozorovala prichádzajúcich zákazníkov, a debatovala s rodinou o tom, ako sa u nich žije, a prečo nenosím prsteň. To ich zaujímalo najviac.
Pozvali ma na leto domov do Uzbekistanu. V lete je u nich vraj najkrajšie. Dozrieva veľa ovocia a koná sa veľa svadieb. Aj oni budú mať svadbu.
„A koho svadba to bude??“, vyzvedala som, no oni sa len smiali.
Aslan si od mojej poslednej návštevy stihol vybaviť internet v mobile, zriadiť mailovú adresu, a znovu ma požiadal o email. Tak som mu ho dala.
„Veď nevieš po anglicky!!“, nadával mu brat, no Aslan zúrivo lúštil moju latinku, napísal mi svoju adresu v azbuke, a zvyšok rodiny sa iba usmieval.
..
Doteraz tú adresu niekde mám. Len ktovie, či ešte funguje. Keď som sa mu vtedy neozvala…
