AKO SOM TOMA NICHOLSONA DOSTALA NA BÔČIK

„Kačka s granátovým jablkom, na tú ste ma dostali“, povedal mi minule Pán Soljanka.

„Pomarančová s fazuľou, na tú ste ma dostali“, povedal Pán Jemné-roky-Boba-Dylana.

Výraz ‚na to ste ma dostali‘ používate pomerne často.
Musím však povedať, že ja sa vás nesnažím ‚dostať‘. Len si tak varím, a málokedy som spokojná.
Prekvapuje ma, keď si pamätáte vašu prvú polievku u mňa. Zároveň ma to však neprekvapuje. Je to vlastne niečo, čomu verím. Že jedlo vyvoláva emócie. Je to forma komunikácie.

Chodí ku mne taký pán. Podobá sa na Toma Nicholsona. Vyzdvihuje jedlo pre manželku, nikdy však pre seba. Je zdvorilý, a pre mňa nečitateľný. Na tvári sa mu okrem zdvorilého nezáujmu nezračí nič.

Na stole v ten deň ležal veľký bravčový bôčik. Bol celý čierny, ako sa pomaly piekol v cesnakovo-medovej marináde do Cao lau.
‚Tom Nicholson‘ pozrel na bôčik.

A pozrel sa ešte raz. Proste musel.

„Toto by som u vás nečakal“, povedal.

A odrazu sa díval inými očami. Po prvý krát za tie roky, bol ten muž v bistre naozaj prítomný. VIDEL bôčik. Videl MŇA.

Keď človek zazrie niečo (alebo niekoho), čo sa mu páči, díva sa inak. Záujem sa nedá utajiť. Nie v prvej sekunde. Pretože nás zastihne nepripravených.

„Vášho muža minule zaujal bôčik“, povedala som ‚Pani Nicholsonovej‘, keď najbližšie prišla pre obed.
„Viem, rozprával mi o ňom, len čo prišiel domov“, smiala sa. „Dokonca ochutnal z mojej polievky. Nabudúce asi kúpim rovno dve.“

Má ho rada, očividne. 👍

Ja to vidím tak, že ‚Tom Nicholson‘ už je ‚načatý‘. Noha je vo dverách. Do roka a do dňa bude ‚náš‘.
Dostanem ho na bôčik!