„I miss you, sweetheart“, pípla mi v mobile správa. Meno odosielateľky mi pripomenulo naše ráno v švédskom vlaku.
Už dva dni sme šli a za oknom bol stále les. Keďže som si nekúpila lehátko, bola som z toľkého sedenia polomŕtva.
O Švédsku vám nerozprávam, no je to jedna z mojich NAJ krajín. Mám ho celkom prejdené. Najlepšie rybačky v živote. Najlepšie hubačky .. najlepšie .. no skrátka, veľa spomienok.
Prvé cesty som absolvovala vlakom. Potom začal socko-air lietať za 10 Eur na Skavsta pri Štokholme, a ja som objavila čaro cestovania v prenajatom aute.
Pretože prenajať si vo Švédsku auto je jednoduché ako kúpiť si žuvačku v automate. Niekedy vám o tom porozprávam.
Švédsko je les, ešte stále tam vyhráva príroda. Človek si vysekal kúsok miesta, ale podľa mňa, keby prestal strážiť hranice, veľké stromy by sa vovalili do miest, a o pár rokov by po domoch nezostalo ani stopy.
Páči sa mi to. Je to skoro rovnako dobré ako more.
Oproti mne v kupé sedela drobná opálená blondínka s modrými očami a dve dievčatá, zjavne jej dcéry. Dievčatá mali na sebe rifľové bundičky, malé ruksačiky, a všetky tri vyzerali ako keby išli domov z kina, hoci sme spolu nastúpili pred dvoma dňami v Štokholme.
„Odkiaľ ideš?“, spýtala som sa ženy.
„Z Egypta“, povedala.
Len som sa usmiala. Bolo jasné, koho mám pred sebou.
Keď som zhruba o mesiac išla naspäť z Laponska dolu, tentokrát už stopom, a navštívila som Anki doma, dala mi kľúče od bytu, nechala ma celý deň so svojimi deťmi, prenechala mi svoju posteľ, povedala „Feel like home“ a odišla do práce.
A ja som sa cítila ako doma, a nikdy som nezabudla na tento pocit.
Anki išla s deťmi z Egypta a všetky tri boli opálené ako Indiánky. Dala si tam urobiť tetovanie. Začínalo sa v pupočnej jamke a bola to nekonečná, čierno-biela špirála. Pokrývala väčšinu brucha.
Keby ste stretli Anki na pláži, videli by ste v diaľke peknú blond ženu v bikinách a sarongu (kus látky, čo sa uväzuje okolo bokov). No jediné, na čo by ste sa dívali, by bolo to brucho. Čierno-biela špirála, ktorá by sa k vám približovala a hypnotizovalo vás ako kobra alebo Kašpirovskij.
„Prečo na brucho?“
„Chcela som na to kedykoľvek vidieť“, povedala, a tá odpoveď bola správna.
Anki nebola moc žienka domáca. Nevidela som ani žiadne stopy po mužovi, hoci kedysi nejaký musel byť, keďže mala dve deti. Jazdila s vysokozdvižným vozíkom v miestnom závode na spracovanie dreva. Ale jej príbytok bol útulný, pohodlný, s krásnymi výhľadmi, a dobre varila.
Pamätám si, že sme mali čučoriedkový koláč s čučoriedkami z lesa a vanilkovou omáčkou, a nejaké úžasne ochutené mäso, o ktorom sa mi aj snívalo.
Bola som vtedy ešte decko, nemala som peniaze ani skúsenosti s cestovaním, a toto stretnutie nastavilo pre mňa latku veľmi vysoko. TOTO si odvtedy predstavujem pod pojmom ‚pohostinnosť‘. Toto pre mňa znamená slovo ‚hospitality‘.
Je to krehké ‚čosi‘. Hlboká spriaznenosť s neznámymi ľuďmi bez ohľadu na pohlavie a vek. Keď oni vedia, že môžu, a vy viete, že môžete. Viete, aké to „je“, preto rozoznáte, keď to „nie je“.
A keď to tam ‚je‘, pustíte ich ďalej a dáte im kľúče od svojho srdca a bytu.
