AZBESTOVÝ SUSED

Už som trochu ako Lasky. Všade chodím v teplákoch. Nemám nič proti peknému oblečeniu, pekné šaty ešte nikoho nezabili (snáď okrem Gianniho Versaceho). Ale je to pohodlné. A pohodlie začne byť od istého veku najviac.

Lenže, keď ste pohodlne a prakticky oblečení, môže sa vám stať to, čo Azbestovému susedovi, môjmu hosťovi (a susedovi):
Azbestový sused jedáva vriace polievky (odtiaľ tá prezývka) a vyštudoval fyziku. Má náročnú prácu. Ako stavbyvedúci developerských projektov v Bratislave má na pleciach veľkú zodpovednosť.

Keď sa mi o 12:00 zjaví zakvačený na kľučke, nemá objednané (skoro nikdy!), a počas čakania ešte vybaví päť telefonátov, nakričím naňho len tak preventívne, aby sa nepovedalo. Len sa usmeje, a vôbec sa nepolepší. A hoci sa naozaj hnevám, vážim si, že ku mne chodí, a on to vie.

„Ako zvládate ten stres?“ pýtam sa občas.
„Chodím na preliezky. Ináč by som asi niečo okolo seba rozkopal,“ priznal sa.
U nás na Dlháčoch máme také fitness preliezky, hrazdy, a vídam na nich makačov s tehličkami na bruchu o polnoci robiť zhyby a kliky na jednej ruke. Azbestový sused je jedným z nich.

Jedného dňa stál uprostred veľkej križovatky na Karadžičovej a organizoval osadenie cestného značenia. Alebo niečo iné. Na hlave prilba, na tele výstražná vesta.
Okolo prechádzala trieda detí, s pani učiteľkou na čele.
„Deti, keď sa nebudete dobre učiť, dopadnete ako tento pán“, povedala učiteľka.

A škôlkari, pochodujúc ako kŕdeľ husí, držiac sa za ruky, dívali sa s otvorenými ústami na diplomovaného fyzika v prilbe a oranžovej veste, ktorý robil cestára, lebo sa v škole riadne neučil.