BÁBOVKA

Aby nedošlo k omylu, milí hostia:
Na mojej škótskej jablkovej farme boli aj pekné momenty. Napríklad, keď mi dal John do ruky krovinorez, a povedal: „Tu je benzín, tu sa to zapína, a nie že ublížiš mojím jabloniam!!“

Najkrajší bol však deň, keď ma nechali uvariť večeru.

Trvalo asi týždeň, kým som získala dôveru majiteľov natoľko, že mi prenechali kuchyňu. Margareth však musela odísť mimo domu, aby ani omylom nezačula, čo robím, lebo by to vraj nevydržala.

Rozhodla som sa uvariť im krém z červenej šošovice s čili, mätou, citrónom a upiecť banánovú bánovku so smotanovým karamelom.

V starej škótskej kuchyni som však narazila na svoje Waterloo.

V prvom rade, kuchynská váha, ktorú používali, bola prastará železná vec, ktorá vážila na ‚poundy‘.
Sporák kúpili zrejme z pozostalosti nejakého druida a piekol na Farenheity. Odmerka na mlieko merala na pinty alebo čosi také. Žiadne gramy ani mililitre.
Na farme bol internet iba v niektorých častiach na záhrade, a z hlavy som receptúru prepočítať nevedela.
Navyše nemali ŽIADNU formu na koláč!

Tak som išla od oka, v pekáči na kurča.

Lenže pečenie bábovky – to nie je moja bratislavská ‚wild kitchen‘, kde po lakte od krvi nahádžem všetko do hrnca a ono sa to o seba už postará. Trené cesto je exaktná veda, vyžaduje presnosť.

Výsledná ‚vec‘ (nemožno to nazvať bábovkou) sa piekla na neznámej teplote a po hodine a pol vyzerala aspoň na pohľad upečená. Keď už nič iné, pekne voňala škoricou, a Margareth s Johnom slávnostne prestreli v jedálni.

S výrobou smotanového karamelu som mala podobné problémy ako s pečením. Nakoniec som ho len naliala do kanvičky na mlieko a prezentovala, že to tak má byť.
„Každý si bude polievať svoje“, vysvetlila som.

Vnútro ‚bábovky‘ bolo vlhké, neprepečené a hanbila som sa ako pes, keď som to kládla na stôl.

John s Margareth si nabrali vlhké mokré cesto na tanieriky, štedro si to poliali riedkym karamelom z kanvičky, ochutnali, a zažiarili ako Boris Jeľcin na Nový rok.

„Chutí to ako puding!“, jasali.

„Aký puding, preboha??“ nerozumela som.
Ale z toho, ako sa tešili, musel byť ‚puding‘ dobrá vec.

Pokúsili sa mi to vysvetliť. ‚Puding‘ v UK je veľká téma, môže to byť koláč i klobása, a vystačí na samostatný článok. Možno nabudúce.

Podávali si ponad stôl kanvičku s karamelom, zalievali kúsky ‚bábovky‘, a Margareth, ktorá neje lepok ani sladké, si pridala.

Po večeri sme spolu umyli riad, usadili sme sa v obývačke, veľkej ako tanečná sála, Margareth pustila hudbu z gramofónu a všetci sme si čítali.
Zdutý ofučaný kocúr, ktorý miloval len Margareth a mňa celý čas ignoroval alebo syčal, sa mi vyškriabal do lona a zaspal.
Šokovaná týmto nečakaným prejavom priazne, porovateľným azda len s ampulkou ejakulátu Adama Ramziho, zavesenou na zlatej retiazke namiesto krucifixu, nechala som kocúra ležať, kde bol.
Právom používať Margarethinu kuchyňu som očividne získala aj iné práva – napríklad slúžiť ako diván tejto kope bĺch.

Počúvali sme hudbu, John s Margareth sedeli blízko seba, pozerali si fotky, kocúr priadol, a bol to veľmi pekný večer.
Všetci sme sa cítili tak trochu slávnostne a vydržalo nám to až kým sme nešli spať.

Na druhý deň sme raňajkovali bábovku, a John si dokonca kúsok zabalil so sebou na pole na olovrant. Po varených vajciach a pripálených toastoch to bola milá inovácia. Nikdy si totiž nebral na pole sladkosti, hoci doma mali sušienky z obchodu.

Neviem, čo v ten deň olovrantovala Margareth, no keď sme večer prišli domov, z bábovky ubudlo.

Dorazili sme zvyšky koláča, karamel, a večeru už varila Margareth, pričom kategoricky odmietla moju pomoc v kuchyni. Raz vraj stačilo.

Neskôr pri večeri, vynikajúcej ako vždy, sme opäť boli frigidní, tuční, plešiví, takmer rozvedení, a harmonickým momentom bol koniec.

….
Niekto by im mal piecť koláče. Niekto, kto ich má rád.
Možno by sa nakoniec rozišli v dobrom. Ako priatelia.