Viete, čo ma na tomto celom (bistre, varení a tak) baví vlastne najviac?
Holý fakt, že cez jedlo sa dá priblížiť k ľuďom.
Dotknete sa ich na takých miestach, ktorých by vám ako cudzej osobe nikdy nedovolili sa dotknúť.
A hlavne, ‚dotýkate‘ sa ich až ‚po‘ (keď to zjedia). Len tak. Aby im bolo fajn. Netlačíte na slabé miesta v ich mozgu, ktoré ich bude nútiť scrollovať vaše menu a nabudúce žrať ako po 7ročnom pôste.
Maximum, čoho sa dotknete, je spomienka. Zvyčajne na pekné veci.
Keď si ráno čistím zuby, nepíšem výrobcovi zubnej kefky ‚mmm, tak fantasticky som si začistila s Vašou kefkou, ďakujem!‘
Ale keď vy zjete niečo, čo vás oslovilo, dáte to najavo. Je to na vás vidieť.
A to je pekné.
