BIELORUSKÉ BLUE-S

Na Bielorusko mám len hmlisté spomienky.
Môj vlak dlhé hodiny stál kvoli hraničnej kontrole a prezutiu v Brest-Terespole. Nemohla som vystúpiť a v miniatúrnom kupé veľkosti chladničky ma chytala klaustrofóbia. Trápenie zmiernili až bieloruskí spolucestujúci. Natlačili sa dnu, ponúkli ma veľkými broskyňami, priniesli vodku a pomohli mi vyplniť colný formulár v bieloruštine. Zobudila som sa až na druhý deň v Moskve.
Získala som aj prvé adresy a pozvania, nech sa zastavím, keď tadiaľto pôjdem o dva mesiace domov.
Okrem nekonečnej roviny za oknom a stiesneného pocitu z všadeprítomnej polície mi v hlave utkvelo jedno. Že mladí Bielorusi sú priateľskí a komunikatívni ľudia.

Taký bol aj chalan z Bieloruska, čo chodil do Polievočky na obedy.
Farbil si vlasy na modro, a podľa prízvuku som ho najprv nevedela zaradiť. Objavoval sa väčšinou v soboty, a zdržal sa vždy aj zo dve hodiny. Ak sa vedľa neho za stolom vyskytla dobrá spoločnosť, viedli sa tam nekonečné a zaujímavé debaty, ktoré som rada počúvala.

Modrovlas nosil sukňu. Teda, nie sukňu. Kilt.
Podla mňa to však vôbec nevyzeralo ako kilt.
Chalan ma uviedol do sveta mužských kiltov, o ktorom som dovtedy nemala tušenia. Vysvetlil mi, že existujú rôzne druhy. Od tradičných, ceremoniálnych, cez outdoorové až po urban. Toto čo nosil on, bol vraj urban kilt a bolo to super pohodlné
Myslím, že bol v Bratislave jediný muž v kilte a jeho zamestnávateľ mal veľmi ležérny dress code.
Keď som v ten rok išla po prvý krát do Škótska, bola som pripravená. Už nikdy by som nenazvala kilt sukňou. Rovná sa to totiž spoločenskej samovražde.

No a minulý týždeň popoludní, pomaly už zatváram, keď tu zrazu koho nevidím vo dverách. Modrovlas!
Ale hnedovlasý.
Prekvapene sa obzeral po interiéri a ja som si prekvapene obzerala jeho vlasy.
Neviem, kto z nás dvoch bol viac prekvapený. Ja, že nemá modré vlasy, alebo on, že mám otvorené.
„Chodil som tu celý rok okolo a len som čítal papiere na dverách ‚Zatvorené, som v Škótsku‘, ‚Som v Írsku‘, ‚Som neviemkde‘. Dnes som si všimol, že sa svieti, tak som išiel pozrieť, ale neveril som“, obzeral sa vyjavený. „A celé to tu máte nejaké iné, väčšie“, smial sa.
„Vy ste tu už naozaj dlho neboli“, smiala som sa aj ja.
Zostal mi ešte morčací vývar, tak si ho dal, a celý bol taký šťastný a prekvapený, že je otvorené, že ho zjedol na stojáka rovno pri bare, aby na mňa v kuchyni lepšie videl.

Bolo to milé.
Zrazu som sa cítila o trochu viac doma.

Aspoňže ten kilt ešte nosí. Keď už zmenil kaderníka.