Niekedy sa bavím tým, že vymýšľam alternatívne koncepty bistier, aké by som mala, keby mi náhodou nestačilo toto jedno. Možno ich niekde v paralelnom vesmíre aj mám.
Môj najnovší nápad je Bistro Rakvička. Sídlim totiž už vyše 5 rokov pri cintoríne. Mám ho cez cestu tri metre, cez okno sa dívam na stromy a keď ho otvorím, počujem spievať pipíšky. Preto som sa sem aj presťahovala.
Kuchár by sa mal v práci dívať na niečo pekné, a nemyslím tým čašníčkin zadok. Inak bude nútený vychádzať na cigu každých 15 minút v špinavej zástere, piť alkohol, prejedať sa, a fetovať práškový cukor v Teleráne. Aby nejak ventiloval ten strašný pretlak a prostredie.
Mne stačí, že si dám dolu záclonu. S cintorínom som to úplne vyhrala. Predtým som sídlila pri slovenskom parlamente, ale tu pri cintoríne sa cítim bezpečnejšie. Sú to dobrí susedia.
Interiéru podniku by dominoval čierny samet a biela krajka. Obsluha by nosila emo make-up, a ako dezert by sa podávali rakvičky so šľahačkou, venčeky z odpaľovaného cesta a laskonky.Kto nevie, rakvičky sú krehučké glutenfree zákusky v tvare rakvy. Mám na ne snáď 100 formičiek. Pekávala som ich kedysi v bistre na Dušičky, ale nikomu okrem mňa to neprišlo vtipné, tak som prestala. A blbo sa to balilo, všetka tá šľahačka.
Vodu na polievky by som do Rakvičky ťahala z cintorína oproti (alebo by som vám to mohla aspoň tvrdiť), a celý koncept by bol podľa mňa veľmi originálny. Nebolo by to nič pre ‚studené čumáky‘ a suchárov. Možno by ma niekto aj zažaloval. Síce neviem, kde sa nahlasujú takéto veci, ale nejaký úrad by sa určite našiel. Ako napísal náš, po Petrovi Saganovi druhý najslávnejší, cyklista: ‚Kde je vôľa, tam je cesta.‘
Tak asi preto to ešte nemám.
Jaj, a asi by si to na seba nezarobilo. Tak preto.
