Niektoré bodky sú vítané, iné nie. Všetko závisí od toho, či si ich nájdete v krémeši alebo na hostelovej plachte pod vankúšom.
. . . . . . .
„V tom krémeši bola minule aj vanilka, že?? Tie malé čierne bodky“, povedal Pán Čo-má-rád-karfiol.
Prekvapená som sa mu lepšie prizrela. Môj rezervovaný hosť neidentifikovateľného veku totiž dosiaľ vôbec nerozprával. Volala som ho aj Pán Čo-sa-smeje-očami. Oči – to bola celá jeho komunikácia. Navyše, nad vanilkou v krémeši sa u mňa ešte nikdy nikto verbálne nepozastavil.
„Áno, bola“, pritakala som
„Ale to nikde nedávajú“, potriasal udivene hlavou.
„No a čo, ja dávam. Volá sa to vanilkový krémeš“, pokrčila som plecami.
Odvtedy si dáva krémeš pravidelne, a ja neopomeniem pridať vanilku do krému.
On by si to všimol.
. . . . . . .
„Čo sú tie malé čierne bodky v panna cotte??“, spýtala sa nedávno Janka 500-bytov. Nerozumiem, ako ich mohla rozoznať z metrovej vzdialenosti, cez sklo a obal. Ale rozoznala.
„Vanilka“, vysvetlila som.
„Heeej?“, zatiahla rozkošným prešovským prízvukom a zobrala jednu pre syna.
. . . . . . .
„Čo sú tie malé červené bodky v Pivnej polievke s čedarom??“, napísala mi jedného dňa Nina Sokolie Oko, a ja som šokovaná odpísala „Mletá červená paprika“.
Ninka možno nie je stotožnená so svojou prezývkou, ale musí uznať, že je výstižná.
. . . . . . .
„Prvá vec, čo skontrolujem, keď prídem do hostela, je plachta. Či tam nie sú čierne bodky. Ploštice“, povedal Markus . Markus je vysoký, ryšavý chalan a má divokú bradu. Vyzerá ako Škót, ale je to čistokrvný Nemec. S nemeckou precíznosťou kontroluje každú posteľ a pri náznaku čiernych bodiek okamžite odchádza.
V našej izbe v Edinburgu boli dve poschodové postele a Markus okupoval jedno spodné lôžko.
„Prečo musím byť vždy hore??“, vzdychla som na pozdrav, a tým spečatila naše sympatie. Personál hostela ma vykázal na hornú posteľ, hoci jedna dolná bola ešte voľná. Svojhlavo som sa nasťahovala dolu, no keď v noci prišli dvaja ožratí Angličania, pochopila som, že to nebol dobrý nápad. Odvtedy inštrukcie personálu skôr rešpektujem.
Nemecký Viking bol bystrý a vedel kde-čo nielen o plošticiach. Strávili sme deň v inšpiratívnom rozhovore. Odvtedy pozerám v každom ubytovacom zariadení pod vankúš a hľadám ‚čierne bodky‘. Hlavne v Dubline.
Nikto však nevie o ‚bodkách‘ viac než Erika. Erika vedie malý hostel v Belfaste a v Google Maps ho mám uložený ako ‚home‘. Pretože tak to cítim. V nejakom paralelnom vesmíre je Erika možno moja mladšia sestra alebo dcéra, ktorú som nikdy nemala.
Nie že by jej hostel zažíval nájazdy hmyzu. Ale vyrástla v hostelovom prostredí, a Belfast je prastaré, preľudnené mesto. ‚Čierne bodky‘ tu skrátka žijú. Oni žijú vlastne všade. Migrujú, a priťahujú ich teplé kožené vaky, plné krvi. My.
Eriku téma ploštíc fascinuje. Dokáže o nich hovoriť hodiny. Opisuje vysokú inteligenciu hmyzu, pálenie matracov a kompletnú výmenu postelí v írskych domoch, a ja nadšene počúvam.
Odkedy ju poznám, mávam batoh na cudzích miestach zabalený v igelitovom vreci, a na posteľ neukladám žiadne oblečenie. Bez ohľadu na počet hviezdičiek zariadenia.
Pretože, ono je vlastne jedno, kde ste. Keď ste im v ceste, ‚čierne bodky‘ prídu. Hygiena s tým až toľko nemá.
Viete o tom, že existuje aj čosi ako centrálny register zamorenia ubytovacích zariadení plošticami? Erika pohotovo nahodila do vyhľadávača Slovensko, a ako prvý jej vybehol luxusný bratislavský hotel. Haha.
. . . . . . .
„Na líci máš čiernu bodku“, zvestoval mi Daniel. Po piatich minútach štúdia pod zväčšovacím sklom som ju kdesi na rozhraní líca a ucha naozaj objavila. Okamžite som sa jej zbavila.
. . . . . . .
Niektoré bodky sú skrátka vítané, iné nie.
/foto: Jakub Merganc/
