ČO SA STALO S CHARLIEM (pokračovanie ‚Hebridean Sushi‘)

Moje vrece sa pohlo a všetci na palube sa naňho dívali.

/Pre tých, čo nečítali predchádzajúci diel ‚Hebridean sushi‘: Dostala som morského raka. Rybári, čo mi ho dali, mienili svoj dar tak, že si ho mám uvariť a zjesť. Kým však k niečomu došlo, rak so mnou strávil celý deň na výlete./

Bol to krásny deň.
Preplavili sme sa spolu trajektom z ostrova Berneray do Levenborough na ostrov Harris.
Na lodi, v obchode, aj v autobuse sme pútali pozornosť. Môj opancierovaný spoločník začal vydávať klepkavé zvuky. Už bol bez vody vyše hodinu. Nevedela som, čo to znamená, ale dobré to asi nebolo.
Keď sme konečne dorazili na Luskentyre beach, obrovskú, nekonečnú, vraj tretiu najkrajšiu pláž sveta, vyhĺbila som v piesku jamu, a keď sa v nej nahromadila voda, ponorila som do nej Charlieho.

Áno, dala som rakovi meno.

Po 15 minútach oživovania sa Charlie prebral a pokračovali sme ďalej. Pláž mala dobrých 20 kilometrov.

Premýšľala som, čo s ním urobím. Jedla som mala dosť, nepotrebovala som ho. Toto nebolo Mongolsko.
Ale chcela som ho priniesť domov na Berneray. Ukázať ho Ianovi.

Ian The-Shapeshifter (zvyk dávať druhým ľuďom prezývky ma neopustil ani tu) bol postarší anglický kamionista s bruškom, plešinkou a kvietkovanou košeľou. Mal rád Hebridy, svoj staromládenecký život a bol to láskavý, vtipný človek. Rovnako ako ja si všade nosil kuchársky nôž a koreniny. Slušne varil, a veľmi rád sa delil o jedlo.
Keď som po prvý krát prišla na Berneray, Ian sedel v kuchyni a urobil mi zázvorový čaj so žihľavou (pričom použil čerstvý zázvor, čo ma šokovalo, lebo na Hebridách len tak nezoženiete čerstvý zázvor. A žihľavu natrhal na dvore.)

Shapeshifter hovoril niekoľkými jazykmi a menil svoje ‚shapes‘ podľa toho, koľko whisky mu práve kolovalo v krvi. Ešte som nevidela človek vypiť toľko tvrdého alkoholu a žiť. Ani po divokých párty, keď sa náš domček pri mori menil na najlepší bar na Hebridách, nikdy som Iana nevidela ležať skrúteného na lavici. Maximálne tak držať sa za hlavu.

Ian bol pyroman ako ja. Za týždeň sme spolu spálili väčšinu zásob hostelového uhlia. Ale piť ráno kávu pred plápolajúcim kozubom bolo také krásne.

Apropo, káva. Ian pil tú istú značku ako ja. ‚Melting magma‘, extra strong. Keď sme ráno vytiahli naše kávy, koťogá, a zistili, že ich máme rovnaké, zasmiali sme sa. Lebo na Hebridách nekúpite poriadnu kávu. Obidvaja sme si ju priniesli z pevniny.

„Ian, kto sú to ‚bonkers‘?“, opýtala som sa v jedno popoludnie.
Vonku na mori sa čerti ženili a ja som mala zámienku sedieť celý deň s knihou pri peci v mojom ‚snoozing corner‘.
Ian sa zasmial a vysvetlil mi to.
„Ian, kto je to ‚class A-cretin?‘, pýtam sa po chvíli. Rozrehotal sa, a opäť mi to vysvetlil.
„Ian, a kto je to ‚completely nutter‘?“
„Čo to čítaš, prosím ťa?“, zobral mi knihu a pustil sa do obšírneho vysvetľovania významových odtienkov podivínstva a duševných chorôb.
Musím povedať, že živý slovník cudzích slov je oveľa zábavnejší než elektronický. Ako napríklad, keď som si v Belfaste skúšala v obchode kabát a dievčina sa ma spýtala, či chcem pod to aj ‚jumper‘.
„Čo je to ‚jumper‘?, spýtala som sa, lebo jediný ‚jumper‘, čo poznám, je Citroen.
Naznačila, nech počkám. A priniesla mi rolák.

„Ian, a my sme kto? ‚Bonkers‘?“
Zamyslel sa. „Svojím spôsobom.“
Zasmiali sme sa. Pevne dúfam, že ho cirhóza pečene obchádza a ešte si chvíľu požije, aby som naňho mohla opäť natrafiť. Alebo vy, ak pôjdete v lete v mojich stopách na Hebridy. Lebo niektorí ľudia keď odídu, odídu zo sveta farby. A Ian The-Shapeshifter je presne taký človek.

On už bude vedieť, čo robiť s Charliem!

Na Luskentyre beach začalo pršať. Lialo niekoľko hodín a v obrovskom otvorenom priestore sa nebolo kam ukryť. Pri niektorých dažďoch ani vodný stĺpec oblečenia 10 000 nepomôže. Šlapala som niekoľko míľ k najbližšej zastávke. Nakoniec sme sa s Charliem, ktorý sa už nehýbal, dostali k búdke na výpadovke. Dúfala som, že autobus pôjde, tak, ako mi ráno povedal šofér. Lebo tam nebol grafikon ani nič. Bola to len búdka uprostred kopcov. Uviaznúť tu dnes cez noc, som v peknej kaši.

Autobus však prišiel.

Šofér vypeckoval kúrenie na maximum, a zaujímal sa o moje vrece. Tak som mu povedala o Charliem.
„Ty si mu dala meno?? Ale to nesmieš, potom ho nebudeš vedieť zjesť!“
„No veď sa ani nechystám.“
„Čože?? Vieš aké sú raky drahé?? To ho daj radšej mne!“, túžobne sa díval na moje vrece.

Takto sme došli až do prístavu.
Našla som nejakú vodu a namočila Charlieho. Po chvíli sa začal hýbať, takže to bolo dobré.
Fúkal ľadový vietor a ja som v mokrom oblečení mrzla. Vliezla som do kaviarne na móle. Nekúrili. Vrece som zatiahla pod stoličku, otázkam sme sa však nevyhli. Tak som im povedala o Charliem.
„Nemôžeš ho volať Charlie, tak sa volá môj syn!“, zdesila sa majiteľka kaviarne.

Nakoniec po hodine prišiel trajekt.
O ďalšiu hodinu sme s Charliem vystúpili na Berneray. Do hostela to z prístavu bolo ešte 8 km pešo. Trielila som domov a zuby mi v mrazivom vetre drkotali ako kastanety.

Vrazila som do jedálne.
Ian tam nebol. Vonku nebolo ani jeho auto. ‚The-Shapeshifter‘ opäť niekam odišiel.

„Čo to máš, raka?? Ó, tie sú veľmi chutné!“, zalizoval sa holandský pár, ktorý som našla sedieť pred kozubom v kuchyni. Túžobne sa dívali na moje vrece.

Nebolo čo riešiť.

Odniesla som raka do mojej zátoky. Počas prílivu je tam hlboká voda, a sú tam skaly, za ktoré sa môže schovať. Už bola skoro tma a začínal príliv.
Vytriasla som Charlieho z vreca do plytkej vody. Chvíľu sa nič nedialo. Vyzeral zúbožene. Morská voda ho obracala na chrbát a ledva hýbal nožičkami.

Nakoniec sa však prebral.
Po 15tich minútach oživovania sa konečne udržal na nohách a v silnejúcom prílive sa začal posúvať hlbšie do mora.
Chcela som vidieť, ako to zvládne, ale voda, ktorá bola pred chvíľou dva metre odo mňa, bola zrazu všade okolo a strhávala ma z nôh. Príliv silnel, musela som ísť. Charlie zaliezol za skaly a zmizol v tme.
Zaželala som mu štastnú cestu a išla som si uvariť čaj.

Ráno som bola skontrolovať pláž. Či tam Charlieho náhodou nenájdem. Že to nezvládol. Ale nebol tam.

Zato v kuchyni sa objavil Ian.
„Ian, kde si bol??“ kričala som a povedala som mu o Charliem. Keď som mu ukazovala fotky, Ian sa zarazil. „Počkaj, toto je Charlie??“
„Áno.“
Ian sa začal smiať.
„Tak už tomu rozumiem. Mne celý čas nešlo do hlavy, ako si ho mohla tak dlho nosiť a že ti nič neurobil.“
„Nechápem, o čom hovoríš.“
„Charlie nemá klepetá. Je poškodený. To preto ti ho dali. Žiadna reštaurácia by takého raka nekúpila. Všetci chcú iba bezchybné kusy.“

To je trpká pravda.

Vytrhávanie klepiet je barbarský zvyk. Niekedy si raci klepetá odštiknú navzájom sami. Preto ich rybári každému ulovenému rakovi preventívne ‚zabandážujú‘. Inak by sa v spoločných nádržiach zmrzačili a povraždili. Alebo odcvikli pár prstov.
Niekedy sa však raky pevne zachytia v rybárskych klietkach, a nedajú sa vybrať von inak než násilím. Vtedy ich vytrhnú. To sa asi stalo Charliemu.

„Rak bez klepiet sa nevie sám uživiť. Ani brániť. Ty si ho vlastne poslala na istú smrť“, povedal Ian. Keď videl, ako sa tvárim, dodal:
„Ale aspoň si mu dala dobrú smrť. V jeho prirodzenom prostredí. Určite lepšiu ako v hrnci vriacej vody.“
„Áno! Dúfam, že to raz niekto urobí pre mňa!“
Ale cítila som sa kvoli tomu mizerne.

Večer sme si urobili oheň v krbe a nikto nič nehovoril. Potom Ian začal: „Počul som, že rakom môžu dorásť klepetá.“
O tomto som počula aj ja. Spomínal to tu jeden lovec. Že videl dospelé raky s neprirodzene malými, tenkými klepietkami.

Neviem, či to Charlie dal. Niektoré živé bytosti sú natoľko poškodené, že sa o seba už nedokážu samé postarať.
Ale chcela by som veriť, že áno.

Pretože príroda sa obnovuje.

Rakovi môžu dorásť klepetá a zranený človek sa môže uzdraviť. Iste, Nikolaj Nikitin bude už navždy saxafonistom bez nohy a Stevie Wonder slepý. Ale príroda časom zahojí časti tela, bez ktorých človek nedokáže existovať.

Napríklad srdce.