COOKING WITH SEMEN

Roald Dahl má jednu poviedku o mužovi, ktorý chová včely. Začne jesť včeliu materskú kašičku, a nakoniec sa sám zmení na včelu.
Tá poviedka mi ako dieťaťu pripadala desivá. Nechcela som jesť žiadne včelie produkty.
Pred pár rokmi som však v Škótsku ochutnala ‚honeycomb‘. Kus včelieho plástu, plný medu. Boli sme s Margareth predávať bylinky na sobotňajšom trhu a včelárka vedľa nás bola jej dvorná dodávateľka medu. Pamätám si, že to bolo v priesvitnej škatuľke a drahé. Malý kúsok stál okolo 10 libier, však viete ako farmárske trhy, a keď ste vysali med a žuli samotný plást, chutil tak akosi živicovo. Podvedome som čakala, že tam bude zabudnutá včela, ja ju požujem a ona ma bodne, hoci to bolo technicky nemožné.
Škóti si ‚honeycomb‘ veľmi považujú, a pekne to vyzerá natreté na chlebe, no nemusím ho mať znovu.
Na jedení medového plástu je však čosi hlboko živočíšne. Primitívne. Čosi ako vybrať vajce rovno z hniezda a zjesť ho. Napiť sa krvi. Zjesť surové srdce. Človek sa cíti trochu ako zlodej.

Píšem o tom, pretože som nedávno dočítala dosť drsnú eskimácku ságu a uviazla mi v hlave ako trieska. Niekedy by som moju predstavivosť radšej vymenila za niečo iné. Ale existencia neprijíma reklamácie.
Autor knihy žil niekoľko rokov v Grónsku medzi Inuitmi a podrobne sa v knihe venoval aj ich stravovaniu. Najviac ma zaujali polievky.
V podstate mali len dve. Horúca zvieracia krv, zmiešaná s roztopeným snehom, bola elixír, ktorý zachraňoval v zime život a dodával minerály.
Na jar, keď ulovili kačky, varili kačaciu polievku. Hodili ich celé do hrnca a po čase vznikol glejovitý voňavý vývar, zahustený rozvarenými zobákmi a plávacími blanami. Uvarené mäso sa krásne oddeľovalo od kostí a žltý vývar s chuťou vypili. Aj vy to vidíte?

Nosila som tento obraz niekoľko týždňov v hlave, a nevedela, čo s ním.

Bolo to podobné, ako keď som si kúpila starú francúzsku kuchársku knihu, plnú rurálnych vidieckych receptov a začítala sa do sekcie ‚Ryby‘. Už len čítanie bolo extrémne. Napríklad rybacia polievka z úhorov, varených vo víne. Úhor je dlhá, čierna ryba, vzhľadom pripomínajúca hada, a výsledné jedlo, červené ako krv, plné klzkých čiernych rýb, pôsobilo veľmi .. stredoveko.

Potom mi kamarátka povedala o zahraničnom časopise o varení, plnom novodobých receptov mierne za hranicou bežného vkusu. A mne sa konečne uľavilo!! Bola to síce extrémna, no moderná kuchyňa. Konečne niečo, čo som poznala.

Bolo tam napríklad varenie so semenom (a teraz nemyslím to z obchodu pre záhradkárov).
Zaujímavé, že?
Teda, mňa to celkom zaujalo. Mám rada art-ové veci a netradičné prísady. Ktovie, v akých mierkach sa to udáva.

Ale nebojte sa, veľkonočnej syrovej hrudky vyrobenej z materského mlieka sa u mňa v bistre nedožijete. 😉