DEDKO

Môj dedko hovorieval, že káva sa má piť horúca a na Vianoce majú byť ľudia doma.
Keď to povedal, bol práve Štedrý deň, a on bol v robote. Dobrovoľne sa sám zapísal na nočnú. Išli sme mu tam s mamou zaniesť rezne a majonézový šalát. Bol to očividný rozpor v činoch a vyjadreniach.
Napriek tomu dodnes pijem 92 stupňovú kávu a minimálne na Štedrý večer som doma. Skúšala som cold brew aj ‚štedré večere‘ u kamarátov. Neprišla som tomu na chuť.

To len dokazuje, aký veľký vplyv majú tí, čo nás vychovávajú. Môžu z nás napríklad spraviť emočných kriplov na doživotie.

Dedko nebol podľa mňa veľmi dobrý manžel. Bol však láskavý dedko a ako vnučka som ho nekriticky obdivovala. Mal túlavé topánky a stále bol niekde preč. Nosil domov kufre plné darčekov. Bol typ človeka, ktorý sa len tak zbalil, že ide napríklad pozrieť sestru do Maďarska, a odišiel. O dva týždne zavolal domov, že je v Košiciach.

Často nás deti brával autom na výlety.
Raz sme spolu išli do Budapešti, len my dvaja. Dovtedy som v živote nevidela metro, ale dedko sa tam pohyboval ako jeleň a nikdy sa nestratil.
V budapešťskej ZOO sme videli srať slona gule veľké ako tie z kanóna, a zobral ma aj na hrad. Išli sme pešo cez Eržébet híd a ako prvý mi vysvetlil delenie Budapešti na Budu a Pešť. Dedko bol dobrý guide.

Na hrade sme sa ocitli vo veľkej bielej komnate plnej svetla. Hore mala kupolu, niečo ako Gringott banka v Harrym Potterovi. Keď ste sa postavili do stredu miestnosti a niečo zašepkali, rozľahlo sa to ako výstrel z pištole.
Stála tam nepekná socha zhoretého muža na tróne v životnej veľkosti. Dedko sa ma opýtal, či viem, kto to je.
„Viem, Dóža László!“ vyhŕkla som a on sa zasmial od prekvapenia.
Bola to náhoda, práve som čítala akúsi zakázanú knihu z maminej knižnice, ako Juraja Dóžu upálili na rozžeravenom železnom tróne.
Príhodu o ‚Dóža Lászlóvi‘ zopakoval aj doma a tak sa prezradilo, že čítam literatúru nevhodnú pre deti. Mama zamkla knihy a zobrali mi preukaz do knižnice. Ale dedko nemal v úmysle, aby to takto dopadlo. On bol na mňa práveže hrdý.

Sám veľa čítal a zaujímala ho história.

Mal len jedného kamaráta, teda, o ďalších neviem. Bol to maliar a býval neďaleko nás. Dedko ma k nemu často brával. Pamätám si, že sme sedávali v suteréne v ateliéri, Jožko-báči maľoval krajinky, a len sme tam tak ‚boli‘.
Niekedy sa rozprávali, inokedy nie. Vôbec si nepamätám, o čom hovorili.

Mužské priateľstvá sú pre mňa záhadou. Myslím si, že sú postavené úplne inak než tie ženské. Ženám stačí sympatia a akýsi pocit spolupatričnosti, spriaznenosti, aby osobu označili za priateľku. Muži podľa mňa nerozprávajú, ale spolu niečo zažijú a odvtedy sú priatelia, nepotrebujú sa ani lepšie poznať. No možno je to inak.
Každopádne, títo dvaja hrali spolu v dychovke, a myslím, že boli spolu aj na fronte. Vojna by vysvetľovala veľa. Keď sa vám stanú nejaké veci, a vášmu okoliu nie, nevie vás pochopiť. Niekedy potrebujete osobu, čo zažila to, čo vy.

Počas druhej svetovej vojny bol dedo v armáde. Robil šoféra, nikdy vraj nikoho nezastrelil. Nakoniec sa dostal do zajateckého lágra v Rusku. Zajatci tam pochodovali z frontu pešo, a tá cesta a pobyt v lágri ho ovplyvnili na celý život. Nedokázal zabudnúť.
Keď začínal po dvetisícprvý krát rozprávať tú istú historku, my deti sme len prevracali očami a utekali.

Vlastnil staré hodinky. Niekedy ich vytiahol a rozprával, ako ich pri prehliadke osobných vecí zachránil tak, že si ich ukryl do striedky chleba.
Keď som sa o pár rokov neskôr ocitla na Sibíri v Krasnoyarsku, spomenula som si na dedkov láger. Že wow, dedko, tak až tu si bol! A pešo!! Bolo to sakra ďaleko.

Mal rád hudbu. Hral na niekoľko nástrojov a rozhodol sa edukovať aj nás, deti, bez toho, že by to s niekým konzultoval.
Tak robil vlastne všetko.
Takto sa vraj doma objavili kachličky, dlaždičky, nábytok v obývačke, a náš dom vyzeral ako vyzeral, lebo dedko pri stavbe zmenil architektov plán a urobil si to po svojom. Kachličky, dlaždičky, nábytok aj dispozičné riešenie nášho domu sme svorne nenávideli. Len dedko bol spokojný. Veď to všetko sám kúpil.

Za tú hudbu som trochu mohla ja.
Chodila som si do miestneho kostola zahrať (keď tam nikto nebol). Doma sme nemali klavír ani gitaru, a tam mali minimálne tri. Raz ma pristihol dedko a celé si to vysvetlil po svojom.
Doma sa odrazu objavil klavír, klarinet, rôzne trúbky a lesný roh.
Jeden z nás to časom dotiahol až na konzervatórium.
Kamaráti nám ‚nakupovacieho dedka‘ závideli a so smiechom žiadali, aby sme im ho aspoň na deň požičali.

Klavír ma bavil, ale hrala som hlavne preto, lebo dedkovi to robilo radosť. Vždy sa tak usmial a pokýval hlavou, keď ma za ním našiel. Niekedy som otvorila klavír, naaranžovala noty a vôbec som necvičila. To tiež fungovalo.

On mi dal prvé základy hudby.
Keď sa o 30 rokov neskôr chcel Daniel učiť hrať na klavíri, kúpila som mu rovnaký notový zošit ako mne dedko a pokúšala som sa čo-to vysvetliť.
Najjednoduchšie je ITčkárovi prezentovať noty ako programovací jazyk.

Dedko objavil svet módy až po 60tke. Úplne prepadol slnečným okuliarom. Kupoval si samozrejme len nekvalitné, od pouličných predavačov, a nedal si povedať. Nosil klobúk, kožený kabát a jazdil na malej skladačke. Keď letel dolu kopcom, na hlave klobúk, okuliare, a kožák za nim vial, vyzeral trochu ako Batman.

Keď došla móda roztrhaných riflí a bratanec začal také nosiť, dedko to nedokázal pochopiť. Vyrástol vo svete, kde roztrhané handry znamenali úpadok.
Vybral zo skrine pár svojich montériek a zaniesol ich bratancovi so slovami „..tumáš poriadne nohavice..“

Raz som si z časopisu Kamarát vytrhla plagát Michaela Jacksona, keď vyzeral ešte ako černoch, a nalepila nad posteľ. Dedko vošiel a úprimne sa zhrozil.
„Čo je to za opicu???“
On skrátka nechápal pop music.

Choval veľa domácich zvierat a vedel ich ošetrovať. Niekedy som sa hrávala v garáži v starých kredencoch. Boli tam všeliake páchnuce vodičky a tinktúry, obrovské pilulky, očividne nevhodné pre ľudí, tridsaťcentimetrová injekčná striekačka a dojčenská fľaša na mlieko.
Tou dedko krmil mláďatá, keď nevedeli samé piť.

Susedia cez ulicu prevádzkovali benzínovú pumpu. Jedlo po záruke nosili dedkovi pre zvieratá. V rodine a okolí koloval vtip, že dedkove klobásy sú zato také dobré, lebo jeho prasatá pijú pivo a žerú šunkové bagety. Bola to čistá pravda.

Dedko si do akéhokoľvek tekutého jedla vždy nadrobil biely chlieb a nalial Maggi. Vznikla z toho rozmočená biela gundža, ktorú potom s chuťou jedol lyžicou.
Ráno začínal vždy bielou kávou a pohárom mlieka s nadrobeným chlebom. To isté jedla aj naša mačka. Stravovali sa vlastne veľmi podobne.

Jedlo ani jeho príprava ho absolútne nezaujímali. V živote som ho nevidela nič uvariť. Jedol len z nutnosti a jeho obľúbené príslovie bolo „nežijeme preto aby sme jedli, ale jeme preto, aby sme žili“.
Keby bol dnes nažive, myslím, že by nechápal, čo robím a že mi za to niekto platí. Ale bol by rád, že nenosím roztrhané rifle.

Keď bola mama v nemocnici, požiadala ma, aby som starým rodičom varila každý večer krupicovú kašu, puding alebo mliečnu ryžu. Mali to radi.

Lenže ja som nevedela variť!

Vlastne som nevedela riadne zapnúť ani náš plynový sporák. Pamätám si, že keď som prvý krát škrtala zápalkou, čakala som, že celý dom vyletí do povetria. Jediné, čo vtedy zhorelo, bola kuchynská utierka.

Nakoniec som sa naučila krupicu, puding, ryžový nákyp, ryžu v mlieku, dokonca som začala piecť.
Kúpila som si asi 30 rôznych druhov korenia, o ktorých som nemala tušenia, na čo mi budú, a vonku vysadila pole feniklu a bazalky.
Dedko sa experimentov ako ‚austrálsky horčicový rezeň‘ (zo sójového mäsa) a kurčaťa ‚karí asámí‘ (12 rôznych druhov korenia) ani nedotkol, no veci ako bublanina si vzal.

Keď mama zomrela, dedko ochorel. Dovtedy nikdy nebol chorý, no teraz si ľahol do postele a o pár mesiacov umrel.
Památám si, že som kúpila v lekárni kilo sacharózy v papierovom vrecku. Rozmiešali sme ju vo vode a po lyžičkách sme mu ju nasilu dávkovali do úst. Cukor však nenahradí vôľu žiť.

Keď sa ma niekto opýta, prečo som začala variť, vždy odpovedám, že z lásky. Je to však trochu inak, ako si ten, čo sa pýta, myslí. Nebolo to z romantickej lásky.

Bolo to z tejto lásky.