Chodieval k nám jeden pán a obedoval vždy sám. Vykazoval znaky najvyšších šéfov. Mal chladný, neprítomný pohľad, úsečný prejav, drahé hodinky a takú tú auru, pri ktorej si držíte dištanc.
Obedovať sám (ak nejde o business), je asi jedným z mnohých údelov šéfov.
Chápem to. Družiť sa, počúvať rozhovory bežných ľudí, nechať sa vidieť s makom a koložvárskou medzi zubami .. kam by sa podel rešpekt? Navyše, šéfovia majú málo času. A nechodia na obedy o 10:30.
Náš pán chodil zvyčajne až po druhej.
Jeho firma sa tu medzičasom vystriedala, a on paberkoval z toho, čo zostalo.
Bol tropický týždeň ako dnes a ja som po prvý krát zaradila do menu chladené španielske ‚gaspačo‘.
Verejnosť zareagovala úplne inak než som čakala. Moje bistro v tom čase sídlilo inde než dnes, v parlamentnej štvrti pod bratislavským hradom. Hostia prichádzali a krútili hlavami nad tou novotou. Studené polievky, kto to kedy počul?? Nemáte guláš? Frankfurtskú s párkom?
Nikto si to v ten deň nedal.
Prišlo popoludnie a náš rezervovaný hosť. Vyzeral hladnejší než zvyčajne. S povzdychom som mu ponúkla ‚gaspačo‘. Trpela som už podparlamentným syndrómom, že ‚chlap v obleku‘ = ‚frankfurtská s párkom’+’veľa’+’mäso‘. Ale gaspačo bolo to jediné, čo sme mali.
Náš pán však súhlasil, Že dobre, vyskúša.
Išla som do toho naplno! Naservírovala som mu to ako v tapas bare. V desiatich miskách, zelenina úhľadne na kocôčky, aby si namiešal podľa chuti, olivový olej v kanvičke.
Jedol snáď hodinu, a misky sa vrátili prázdne.
‚Uff, určite mu to nestačilo, ked zjedol aj všetku cibuľu‘, premýšľala som pri pohľade na prázdne misky.
„Kvetka, chce ťa vidieť náš pán!“, zavolala do kuchyne obsluha. No, a je to tu. Určite sa nenajedol.
Náš pán stál pri pokladni, ľadové oči zaostrené na mňa ako laser a ..usmieval sa!
„Bolo to skvelé. Do tohto tepla perfektné. Určite si to dám nabudúce zas,“ povedal spokojne a odišiel.
Padla mi sánka.
Možno sa nenajedol. Ale odišiel spokojný.
Odvtedy sme ho volali Pán Gaspačo.
