GAŠTANOVÁ

Mám jedného známeho. Nepoviem kamaráta, na to sa málo poznáme. Ja o ňom v podstate veľa neviem. Len, že má rád soljanku (to je taká polievka) a je to dobrý chlap. To mi stačí. Najviac nás spája to, že máme radi toho istého človeka. Nášho dodávateľa cesnaku a čili. On nás vlastne zoznámil, a to už niečo znamená. Predsa sa v nás nemohol pomýliť, no nie?

Môj známy sa živí ako šéfkuchár. Celebritný. Napriek tomu, že je muž, hetero a má oveľa viac rokov skúseností než ja, jedná so mnou vždy s rešpektom a láskavo.

„Květo, ty už máš vlastně to, co bych jednou chtěl mít já“, povedal mi raz, a myslel tým vás, milí hostia. Ako si spolu varíme v mojom maličkom podniku, ktorý síce nezarába veľa, ale ešte nezgegol.

Božsky vonia. Ten môj známy. Ruky má jemné ako kozmetička, obrovské mäkkučké tlapky. Po prvom kontakte s tými fantastickými bábätkovskými rukami s dokonalou manikúrou som moje popálené, porezané drápy s nakrivo povylamovanými nechtami okamžite skryla pod stôl, a vodu popíjala len dvoma reprezentatívnymi prstami.

On chodí v bielom, ja v čiernom. Ale nemenila by som. S takými rukami, v bielom, sa nevarí. V bielom sa manažuje.
Nadváhu a riziko infarktu máme podľa mňa podobné, hoci každý z iných dôvodov. Ja z existenčných, on z personálu.

Zažila som, ako mu čašník priniesol espresso a šálka mala obliaty okraj. Vrátil kávu aj s prednáškou. Ja mu rozumiem. NO A ČO, že to bolo ‚iba‘ preňho? Servis je o detailoch.

Na čísla má pamäť ako slon. Môžem mu povedať kačku, bylinky alebo rybu odkiaľkoľvek, presne vie, koľko to stojí a prečo. Darmo, roky praxe.
Stretli sme sa vlastne preto, že sa podujal pozrieť na moje účtovníctvo, a odhaliť, prečo už dávno nie som bohatá ako Krézus, keď vás kŕmim len bio hovädzím a jesetermi.

Rozpitvali sme náklady, a receptúru Gaštanovej so šalviou. Keď zistil, koľko gaštanov dávam, zhrozil sa.

„Ale chutí im to, tak čo“, pípla som.

„No to se nedivím ze jim to chutná!!! Mně by to taky chutnalo, když tam toho tolik dáváš!!!“ rozčúlil sa.

Trochu sme sa pohádali a ja som sa snažila splynúť s nábytkom. Nad mäkkučkými medvedími tlapkami v bielom nemôžete vyhrať. Nemáte argumenty.

Upokojil sa až po dvoch elektronických cigaretách, a pokračovali sme v analýze. Každá otázka bolela.
Nikotín mu však pomohol, dokázal byť konštruktívny bez toho, aby na mňa kričal. Vlastne sa už len smial.

Povedal mi, že to robím vlastne dobre. Ináč by ste ku mne toľkí nechodili. Ale aj tak to vraj nemá význam (hahaha, nič nové pod slnkom, jedlo ani obrazy sa nemaľujú kvoli bohatstvu a sláve).

Odporučil mi presedlať na priemerné jedlo pre široké masy, alebo sa aj navonok zmeniť na luxusnú reštiku. Ale produkovať to, čo dosiaľ, v kuchyni z OSB dosiek, bez pomoci – „Květko, to nemúžeš, to nevydržíš“, povedal mäkko a držal sa pritom za hlavu. Asi sa o mňa naozaj bál.

Napriek tomu mi dal niekoľko užitočných rád, kontaktov, a ja sa ich držím, všetky fungujú, a rozišli sme sa v dobrom.

Ale vždy, keď varím Gaštanovú a sypem tam tie kilá gaštanov, spomeniem si na jeho výbuch:
„No to se nedivím, že jim to chutná!! Mně by to taky chutnalo, když tam toho tolik dáváš!!“

A odložím pár gaštanov bokom.

Ale chutí vám to. Tak čo. ????

/Foto: Jakub Merganc/