HEBRIDEAN SUSHI

Šťastie a dobré veci chodia nečakane. Nepremýšľajte nad tým príliš. Berte, čo život prináša, a užite si to.

Zastavili mi raz dvaja rybári.
Bolo to v lete na Hebridách. Chcela som sa preplaviť z Berneray na ostrov Harris, ale trajekt kvoli vysokému prílivu nešiel. Mala som zrazu dve hodiny čas a okolo bol ‚iba‘ oceán. Vybrala som sa pešo popri ceste. Zastavil pri mne nákladiačik. „Kam ideš?“, spýtali sa dvaja chlapi v montérkach.
„Kamkoľvek“, ukázala som pred seba.
„A čo tam budeš robiť?“
„Nič.“
Pozreli sa na seba.
„My ideme vyložiť raky na Benbecula. O takú hodinu pôjdeme naspäť. Nechceš ísť s nami?“
„Dobre.“
A tak začala moja cesta po južných ostrovoch. Boli to lovci morských rakov a viezli úlovok do skladu. Rozprávali sme sa o rybačke, udiciach, ukazovali mi, v ktorom jazere čo žije, vysvetľovali, ako to funguje s chovom lososov, a nejak sme sa dostali aj ku mušliam svätého Jakuba, tzv.’scallops‘.
Jedla som ich po prvý krát v živote v Ullapoole na móle, kde ich miestna komunita čistila, potom pripravila na masle, a len tak nám to, prizerajúcim sa, rozdala. Niekedy vám o tom móle a jedle z Ullapoolu porozprávam. Bolo to moje prvé stretnutie so ‚scallops‘, ktoré patria, podobne ako morské raky, do kategórie ‚fancy food‘ (čiže drahé).
V mojej chuťovej banke vznikla úplne nová kategória.
Lebo čerstvé ‚scallops‘ sa nepodobajú ničomu.
Smutné je, že ako niektoré ďalšie potraviny, ani ‚scallops‘ si odvtedy už v reštikách neviem dať. Pretože, keď raz ochutnáte niečo priamo z mora, inde vám to zvyčajne pripraví už len sklamanie. Kúpila som si za 5 libier misku vylúpaných ‚scallops‘ na rybárskom trhu v Oban, rovno na móle. Dali mi aj ľad, ale keď som si ich večer v hostelovej kuchyni pripravila na masle, už neboli také ako tie z Ullapoolu. Ale zjedla som ich, samozrejme 🙂 Za šokovaných pohľadov ostatných spolubývajúcich. Ale tak, pizza na večeru v krajine ‚seafood‘ bola ich voľba.

Jeden z rybárov bol Škót ako repa a prisahal na ‚black pudding‘ zo Stornoway od Charlieho Macleoda, ľudovo prezývaného Charlie Barlie, ktorý je vraj najlepší v celom Škótsku. Mala som. Zrovna včera to Ian smažil v hosteli. Za mňa táto čierna klobása so zrazenou krvou nie, ale Škóti ju milujú.

S druhým rybárom sme si v jedle rozumeli. Vyznal sa aj v hríboch, čo v Škótsku nie je bežné. Pomohol mi identifikovať niektoré, čo som na ostrovoch videla, ako jedlé. Spomenul aj ‚funny mushroom‘ a nebol vlastne prvý. Zimy sú tu dlhé a ostrovania zjavne majú aj iné spôsoby zábavy okrem alkoholu.
Tiež mal veľmi rád ‚scallops‘.
„Zbieram ich z loďky na plytčinách. Niekedy ich jedávam aj surové. Je to naše ‚hebridean sushi'“, zasmial sa.

Po hodine jazdy sme prišli na malé mólo na konci sveta. Sem by som sama neprišla. Nečakala by som, že na konci nenápadnej neoznačenej odbočky uprostred ničoho smerom nikam niečo bude. Ale bolo!

Rybári mi dali presne 10 minút, nech si poobzerám okolie, potom že mi ukážu raky a musíme ísť naspäť.
Ponakúkala som do skladov, pozrela mólo a vošla som do obchodu. Áno, bol tam obchod. Predával materiál pre rybárov a lode. Okrem toho tam bolo malé bistro s troma stolmi, a v chladničke ten najčerstvejší ‚seafood‘, aký si viete predstaviť. Môže byť niekde čerstvejší seafood než na móle na konci sveta, kde vykladajú svoje úlovky ľudia, čo sa živia lovom seafood?
Pozrela som na hodinky. Mala som 4 minúty.
„Aké jedlo mi viete urobiť za 4 minúty?“, spýtala som sa predavačky.
„Krabí sendvič.“
„Dobre.“
Bol to ten najväčší krabí sendvič, aký som v Škótsku mala. Bežala som za rybármi, ktorí ma už čakali.
„Poď, ešte ti ukážeme raky“, viedli ma do búdy, ktorá zvonku vyzerala ako sklad náradia. Ale zvnútra to bol hangár s desiatkami miestností a akvárií, v ktorých plávali morské raky. Bolo ich tak veľa druhov.. A v každom akváriu bol iný tvar, farby, veľkosti..
„Poď, ešte ti niečo ukážem“, viedol ma rybár do hlbín skladu. Vzadu bolo niekoľko temných miestností. Zapálil lampu. Okolo mňa boli obrovské bazény plné morských rakov. Raky žiarili farbami. Modré, červené, čierne. Ponad bazény viedli drevené mostíky. Jakživ som nič také nevidela.
„Poď, musíme už ísť“, upozornil ma.
Do odchodu môjho trajektu zostávalo 50 minút.

„Chcela by si raka?“, opýtal sa ma pri východe. Kým som sa zmohla na odpoveď, siahol podberákom do akvária a podával mi vrece, v ktorom sa čosi metalo.
„Ale ja idem na celý deň na vedľajší ostrov, čo s ním budem robiť??“, bránila som sa.
„Neboj sa, on vydrží“.
Tak som si ho zobrala.

V aute sme sa rozprávali o love rakov. Sú celosvetovo veľmi drahé. Kupujú ich luxusné reštaurácie a boháči. Na Hebridách veľmi nie je práca, a lov rakov a krabov je tu jeden z mála spôsobov obživy. Exportujú ich odtiaľto do celého sveta.
„Tie raky, čo si videla vzadu, tu budú až do Vianoc (keď sa môj príbeh odohrával, bol práve august). Všetky pôjdu do Talianska.“
Zaujímavé. Takže keď si dáte romantickú silvestrovskú večeru v reštaurácií v Miláne, alebo si Marián objedná do Ilavy luxusnú štedrovečernú hostinu, je dosť možné, že to budú práve tieto raky. Z dreveného skladu na Hebridách.

Rybári riadne dupli na plyn, ale aj tak to vyzeralo, že trajekt nestihnem. Bolo to príliš ďaleko, cesta úzka, mrholilo a nestálo to za to, aby sme sa všetci traja zabili. Ja som však bola spokojná. Bolo ešte len 10 hodín ráno a mala som za sebou toľko zážitkov, že som mohla ísť spokojná domov.

Dorazili sme na Berneray mólo 2 minúty po odchode lode.
Trajekt tam však stále bol. Vyskočila som z auta, zamávala rybárom a bežala, v ruke vrece s rakom. Chlapík v prilbe, ktorý koordinoval odchod, chytal nervy, ale ešte ma pustil.
Mäkko som doskočila medzi autá, vyletela hore na palubu, nikto neriešil môj lístok, pohli sme sa, a už dávno, dávno som nebola šťastnejšia….

Moje vrece sa pohlo a všetci na palube sa naňho dívali.

/Pokračovanie čoskoro../