HORY

Niektorí ľudia sú ako sklenené hory. Aj by ste ich chceli spoznať lepšie, no nie je na nich nič, čoho by ste sa mohli zachytiť. Iní sú ako výpadovka smer Duslo Šaľa. Vidíte a počujete veľa, no zároveň nič, pri čom by ste sa chceli pristaviť.

Tie sklenené hory sú zaujímavé. Niekedy v nich totiž objavíte chodníček. Zavedie vás do stredu a nájdete tam neočakávané veci. O pár dní idete znovu okolo, a cestičky niet. Akoby tam nikdy ani nebola. Vám to však nevadí, pretože už viete, čo je inside. Nepotrebujete tam znovu ísť.
Takto to je, ked vás introvert nechá nahliadnúť do seba.

….

‚Rado-Introvert‘ mal zhovorčivosť a mimiku Clinta Eastwooda. Prišiel každý deň okolo druhej, zjedol a potichu sa vytratil. Mysleli by ste si, že mu je moja prevádzka úplne ukradnutá. Na to však chodil príliš často.

Ešte jedného takého hosťa som mala. Volali sme ho ‚IT-čkár‘. Chodilo ku mne veľa ITčkárov, no jediný pravý a naozajstný bol len ‚IT-čkár‘. Tak ako je jediný pravý a naozajstný len ‚Hrnčekový Pán‘, hoci pánov s hrnčekmi ku mne chodila hromada.
‚IT-čkár‘ bol nenápadný stredoeurópsky chlapec, no mal v sebe zdvorilosť a kľud starého japonského majstra. Vždy sme sa lúčili viacnásobným úklonom, a mala som chuť zakaždým zopäť ruky.

Obaja chodili neskoro popoludní, a obed jedli v tichosti nad smartfónom. Dosť často sa stretli vo dverách a končili za jedným stolom (mala som len jeden). Nezhovárali sa, no po roku nútených spoločných obedov podľa mňa akceptovali skutočnosť, že majú ‚lunch buddyho‘.

Chlapci mali veľa spoločného, hoci o tom nevedeli. Obaja mali krásne priateľky, a chutili im tie isté jedlá. Zhoda bola až 99%ná. To už niečo znamenalo, nemyslíte?

Rozhodla som im ten introvertský svet trochu narušiť, pretože mám zmysel pre deštrukciu. Chcem vidieť, či prežijem, keď vytiahnem základný kameň a spadne budova. Zrnko po zrnku som na nich ‚pracovala‘, ako keď Tim Robbins kopal 20 rokov únikový tunel zo Shawshanku. Výsledky sa však nedostavili.

Ani neviem, ako sa to prelomilo. Asi to bolo po niektorom mojom článku zo Škótska.
‚Rado-Introvert‘ ešte stále nič nehovoril, no začal sa mierne usmievať. Dokonca nahlas povedal, ak mu chutilo. ‚IT-čkár‘ zvýšil frekvenciu ukláňania sa pri odchode.

Jedného dňa k nám vpadol ‚Števo-Tornádo‘. ‚Števo-Tornádo‘ je fajn. Veľa a nahlas rozpráva, no vždy k veci, a jeho nadšenie je nákazlivé. Bezohľadne si sadol rovno medzi obedujúcich introvertov a spustil o tom, ako robil praženicu z kuriatok. Celú ju vraj pokazil, lebo do nej dal slaninu a tým tie kuriatka „zabil“.

Váľala som sa od smiechu.

A ‚Rado-Introvert‘ prehovoril.

Normálne sa po dvoch rokoch mlčania zapojil do rozhovoru o zbieraní húb na Záhorí.

‚ITčkár‘ povedal asi 5 slov. Myslím, že, zbieranie húb nie je celkom jeho téma. No nemám dostatok vstupných dát, aby som to vedela naisto.

Bola som v šoku. Odvtedy svet nebol rovnaký.

Zistila som, že ‚moji‘ introverti majú nevšedný zmysel pre humor a páli im to. Nedávali von veľa, ale dávali kvalitu. Nebola tam póza ani predstieranie. Bolo to naozajstné.

Medzi takými horami bola radosť žiť a pracovať.

No, a potom prišla korona, a teraz žijem na Gobi. 🙅 Ale nemám sa vlastne na čo sťažovať. Človek si v tých spomienkach celkom dobre pocestuje.