KOLÁČ DO SERVÍTKY A KARIMATKA

Ešte som sa len zobudila, zrolovala karimatku, že teda je sobota a idem domov, zapla som mobil, a tam už naskákané objednávky!
Petržalka rulez! Jednoznačne.
Petržalka je plná ‚našich‘. ????

Nenechali ste sa rušiť ani tým, že online menu včera v noci ešte nebolo komplet.
/ale už je, prišiel vám email/.

No iné som vlastne chcela:
Tento týždeň sa u nás objavil zaujímavý pán. Jedlo požaduje do holej ruky alebo do servítky. Aby sme zbytočne negenerovali odpad.
Za to ho uznávam, ale dať mu veterník do ruky či na holú drevenú tácku som predsalen nedokázala.
„Z toho nemôžete jesť, ja tie tácky dezinfikujem!!“, odmietla som.
„Veď tá dezinfekcia už vyprchala!“, logicky argumentoval on.
Nakoniec sme sa dohodli na kompromise – servítke, a ja som sa cítila ako bistro štvrtej cenovej v Latinskej Amerike so skapatými muchami pod oknom.

Náš pán, výzorovo mladšia a zelenšia kópia Martina Poliačika, dokáže platiť kartou a počúvať zároveň. ????
(„Dokážem platiť kartou a počúvať zároveň“, povedal sucho, keď som na sekundu prestala rozprávať, aby náhodou nezadal zlý PIN.)

Objavil sa s hrnčekom na polievku, pozostatkom predcovidovej éry, a názorom, že k nám chodia hipsteri. Nie, nechodia.
Sem chodia vrcholoví manažéri, ľudia čo si doma varia a preto dokážu oceniť našu prácu, menšiny, a unikátni, zaujímaví ľudia.
(„..to je také divné bistro, divní ľudia tam chodia..“, vypočula som si raz v noci v práci cez otvorené okno. Zobrala som to ako poklonu.)

Náš pán si dal veľké ‚gaspačo‘ a nenajedol sa.
„Z polievky sa nenajem, lebo som veľký a tučný“, vysvetlil.

Nebol ani jedno z toho, mimochodom.

„To je v poriadku, že sa nenajete. Máte dobrý metabolizmus a zrejme nie ste naša cieľovka,“ vysvetlila som ja.

Vtedy sa tak pozrel, že som zaváhala, či som tentokrát s úprimnosťou neprestrelila.

NAPRIEK TOMU, že sa nenajedol, prišiel tento týždeň trikrát, a keby si bol stihol objednať, bol by prišiel aj štyrikrát. A vždy sme ho niečím ‚dotlačili‘. Teľacím, caponatou, veterníkom..
Možno si už o hodinu musel dať v práci bagetu a fit tyčinku, ale minimálne keď od nás odchádzal, vyzeral byť spokojný.

Možno nám chce iba pomôcť. Ale podľa mňa mu tu aj chutí.

A preto ma baví moja robota.
Bez ohľadu na to, kde a na čom spím.