LEZENIE

Niekedy nemôžem v noci spať. Ležím v posteli a myslím na to, ako to všetko sama zvládnem. Nemám okolo seba žiadnu sieť. Čo sa stane, keď spadnem?
Potom napíšem nejaký vtipný post, vy sa smejete, a veci vyzerajú byť nachvíľu v poriadku.

Keď som bola mladšia, asi som sa toľko nebála. Každodenná realita bola dosť zlá aj bez toho, aby som myslela na zajtrajšok. Brala som veci jednu po druhej, ako prišli, a dúfala som, že o takých 10 rokov na ničom z toho už nebude záležať. A veci budú iné. Lepšie.

Keď ma kamarátka zobrala po prvý krát liezť, išla som sa pôvodne len pozrieť. Po 3 hodinách som sa našla visieť zo steny a kričať „To je také super!!“
Lebo bolo.
Na druhý deň ma bolelo aj stlačiť kľučku na dverách a ledva som vidličkou roztlačila banán. Pokrájať desať kíl zeleniny do sviečkovej boli muky. Boleli ma svaly, o ktorých som predpokladala, že mi dávno atrofovali.
Bolo to perfektné! Nevedela som sa dočkať, kedy tam pôjdem zas.

Čo bolo na lezení ešte dobré, boli pády.
Zatiaľ k žiadnym nedošlo. No je to len otázka času. Veľakrát však, keď som vyliezla hore a nevedela som sa vrátiť, pustila som sa a skočila. A viete čo sa stalo? Nič.

„Pozeraj, kam stúpaš, nelez intuitívne!“, kričí na mňa niekedy Mia.

„Premysli si aspoň dva kroky dopredu, nerozmýšľaj až hore!“, napomína ma, keď vidí, ako strácam energiu váhaním na mieste.

„Už to dokonči, teraz to nevzdaj!“, kričala na mňa, keď som sa zasekla tesne pod vrcholom, zoskočiť bolo desivo privysoko a vrátiť som sa nevedela. Vyzeralo to nemožne, nebolo sa čoho chytiť. Nakoniec som sa na tú ‚strechu‘ vytiahla. Bol to super pocit. Ale túto časť steny odvtedy beriem s rešpektom.
„Je dobré, zažiť si aj takýto pocit“, povedala Mia. Ten strach, že spadnete.

Lezenie má veľkú analógiu so skutočným životom.

Preto ma z celého vianočného lockdownu najviac ‚nasralo‘, že mi zavreli boulderingovú stenu.