Niekedy nás náhoda privedie na úplne výnimočné miesto. No my, zameraní na nepodstatné veci, napríklad, že prší a my nemáme nepremokavé oblečenie, si to vôbec nevšimneme.
Mne sa to tentokrát našťastie nestalo!
O Loch Ossian hovoria, že je to posledný divoký kút na škótskej vysočine. Môže to byť pravda. Je to odľahlé miesto vysoko na severe, kdesi pod Ben Nevisom, a nedá sa sem dostať inak ako pešo alebo vlakom.
Stanica je uprostred hôr (slovenský ‚Napoleon‘ by povedal že uprostred ‚ničoho‘) a treba odtiaľto šlapať ešte zo 20 minút, kým sa pod vami rozprestrie jazero s drevenicou na brehu. Chata tu stojí okolo sto rokov a pôvodne to bola stajňa pre kone a koče bohatých ľudí, čo sem prichádzali na poľovačku.
Slovo ‚loch‘ znamená ‚lake‘, čiže jazero.
Po prelete z Írska do Škótska som chcela stráviť pár dní v Edinburgu, no práve začal Fringe (veľký stand up comedy festival) a mesto bolo na prasknutie plné. Obvolala som niekoľko hostelov mimo Edi. Beznádejne plné. V Škótsku sa bez rezervácií nepohnete. Briti milujú chodiť do prírody, plus v lete je tu neskutočne veľa turistov a ‚Nemci se tudy prohánej jako za války‘.
,Pôjdem hocikam, kde dnes bude voľná posteľ‘, rozhodnem sa a zavolám na Loch Ossian. Mali voľnú jednu posteľ.
V živote som tam nebola, ale bolo to na sever, do 150 km, a podľa mapy to bolo v národnom parku, takže prečo nie.
Niekoľkohodinová jazda medzi Glasgow a Fort William je podľa mňa jednou z najkrajších trás v Škótsku. Bus ide pomedzi gleny a národné parky. Aj vlakom je to pekné, ale bus rozhodne vyhráva. Aj cenovo.
Vlak ma vyhodil na mieste zvanom ‚Corrour‘. Bol tam len staničný domček a hlboká pustatina. Všade okolo holé hory bez stromov a bažiny. Okrem mňa vystúpil ešte jeden chalan a that’s it.
Začalo pršať. Po niečom, čo pripomínalo cestu pre lesný traktor sme sa pustili do tých kopcov. Kus cesty nás sprevádzal starší chlapík. Absolútne netuším, odkiaľ sa vzal. Zrazu popri nás kráčal, no z vlaku určite nevystúpil. Mal sivú bradu, vychudnutú tvár, džínsy, rozopnutú vetrovku akokeby mu nebolo zima a niesol si poloprázdnu dokrčenú igelitku s logom miestneho reťazca. Pripomínal dôchodcu, ktorý si odskočil po pár rožkov, a teraz sa vychádzkovým krokom vracia domov. Lenže tu NEBOLO ŽIADNE DOMOV. Žiadna dedina, obchod, chaty, nič. Najbližších sto kilometrov tvoria len holé kopce a gleny. Pamätám si ešte, že veľa rozprával. Nepretržite. Spýtala som sa ho, kde býva. Za kopcom, ukázal rukou doľava. Vraj je to pekné miesto pre život, čistá príroda, pokoj. Dívala som sa mu do tváre a premýšľala, či mu mám veriť, alebo je to len blúznenie nesmierne osamelého človeka, ktorý sa prepadol spoločenským sitom na dno chudoby. Ukázal nám náš smer a zmizol.
Prestalo pršať, a objavila sa taká veľká a silno farebná dúha, že mi padla sánka. Neviem, či má na intenzitu dúhy vplyv aj čistota ovzdušia, takéto niečo som dosiaľ nevidela.
Za kopcom sa ukázalo jazero a malý domček. Naša chata.
Hostel je nafullovaný a vďačne sa zložím na drevenú posteľ, ktorá vyzerá ako pramatka všetkých hostelových postelí. Na lepšej som snáď ešte nespala!
Tento youth hostel je výnimočný vo viacerých veciach. Je to jediný ‚green‘ hostel v Škótsku.
Nie je tam wifi ani internet. Na dvore stoja dve klasické latríny. Voda na pitie a sprchovanie sa čerpá a filtruje z jazera, a má veselú bežovú farbu. Kúri sa uhlím v piecke, a všetok odpad si musíte so sebou odniesť domov.
Raulov výraz, keď sa dozvedel, že tu nie je net, káva, čaj, ani splachovacie WCko, hovoril za všetko. Na druhý deň odišiel. Nechal mi svoj email, telefónne číslo a fit tyčinku. Ale chcem sa kamošiť s chalanom, čo tu nevydržal viac ako jednu noc?
Miesto, kde sa chata nachádza, je súkromná rezervácia. Teda, miesto .. lepšie povedané, tie hory.
Hrebene, jazerá, údolia, rieky, všetko. Predstavte si, že by si niekto kúpil celé Tatry. Počkať, veď to si vlastne už nemusíme predstavovať.
Ale toto je iné. Od škótskej vlády to kúpila škandinávska rodina, ktorá vlastní firmu Tetrapak. Bohatá rodina.
Vybudovali vlakovú stanicu s malou kaviarňou, priviedli sem elektrinu, budujú lesné cesty a mosty. Nie sú tu však žiadne domy. Ani vraj nikdy nebudú. Rodina si zrekonštruovala loveckú chatu, ktorá tu stojí už 100 rokov a postavila pár domov a saunu pre svoj personál, ktorý im sem chodí loviť a spracovávať jelene ( sú tu premnožené). To je všetko. Žiaden hotel. Dedina. Nič. Chcú zachovať divočinu.
Nebránia však ľuďom prichádzať sem a kempovať. Ak po sebe nezanechajú žiadne stopy. Tento prístup azda najlepšie ilustruje rozdiel medzi miestnymi a našimi oligarchami.
V podstate, keby mi to neboli povedali, vôbec netuším, že sa nachádzam na súkromnej pôde.
„A youth hostel tiež patrí rodine?“, pýtam sa Kathriny, ktorá to tu vedie.
„Nie, hostel patrí nám. Na večné časy.“
