MADEIRA

Päťdesiat odtieňov marakuje. Nerobiť nič. Surfovanie.

MARAKUJE
Madeira je obľúbenou destináciou mladomanželov, a je pravda, že niektoré veci sa tu dajú robiť príjemnejšie než kdekoľvek inde.
Je tu teplo, no nie príliš (v zime príjemných 20, v lete 30 stupňov). Nepotrebujete veľa oblečenia.
Je tu vlhko, no tak akurát. Rastlinám, brčkavým vlasom aj pokožke to prospieva, a všetko rastie ako šialené.
Občas jemne spŕchne.
Všadeprítomným ovocím je marakuja, pestuje sa tu viacero druhov. Dokonca aj vlajkový komerčný nápoj Madeiry, limonáda značky Brisa, sa vyrába práve s príchuťou marakuje.
Anglický výraz pre marakuju je ‚passion fruit‘, a ten názov je naozaj výstižný. Pre neznalých pripájam krátky výklad zo slovníka anglického jazyka:
‚Fruit‘ [fru:t ] ovocie, výsledok
‚Passion‘ [paešn ] chtíč, vášeň, nadšenie, náruživosť, rozkoš, zanietenie

Žartujem, samozrejme. Realita je suchá ako linecké koliesko vo februári.
‚Passion fruit‘ je plod rastliny zvanej ‚passion flower‘ a podľa internetu ju vraj pomenovali brazílski misionári. Pričom slovom ‚passion‘ nemienili ‚rozkoš‘ ale ‚utrpenie‘ Krista, a kvetina bola ich prostriedkom, ako priblížiť pohanom jeho utrpenie.

Škoda, nie? To prvoplánové vysvetlenie by sa mi páčilo oveľa viac.

Na Madeiru sa však chodí hlavne kvoli iným dvom veciam:
1) Nerobiť nič.
2) Za adrenalínom a turistikou.
(…a potom sú ešte ‚bonkers‘ ako ja, čo si prišli len odtrhnúť mango.)

NEROBIŤ NIČ
Za ničnerobením chodia na Madeiru napríklad ľudia, ktorí majú pocit, že celý rok makali ako deti v bangladéšskej továrni, a potrebujú, aby sa o nich niekto na pár dní postaral. Napríklad Antonio, môj portugalský domáci z hostela v Sintre. V robote 24×7 dvanásť mesiacov v roku.
„Antonio, kedy máš voľno??“
„V zime na týždeň alebo na dva zavriem“.
Antonio si kúpi letenku cez EasyJet. Z Portugalska na Madeiru sú lacné. A týždeň nebude robiť nič, len ležať pri bazéne na terase v niektorom z mnohých hotelov na južnej strane ostrova, užívať si nádherné počasie, príjemné teplo, svoju manželku a šťavnaté ovocie.

Na toto je juh ostrova perfektný. Funchal a okolie, smerom na západ. Je to teplá a slnečná časť Madeiry. Práve tu nájdete aj veľké mangové a banánové farmy.

Madeira je ostrov, ale pláží vhodných na kúpanie má paradoxne málo.
Pláže sú kamenisté, ťažko prístupné, s čiernym pieskom a veľkými vlnami.
Zlatý piesok majú na pláži v Machico, mestečku kúsok od Funchalu, ale bol privezený z Afriky. V okolitých dedinách, čo zlatú pláž nemajú, kolujú medzi domácimi škodoradostné vtipy o škorpiónoch (že vraj dobre nepreosiali ten africký piesok. ;).
Takže, kúpete sa najmä v bazéne. Alebo v takzvaných ‚natural pools‘, prírodných jazierkach s morskou vodou okolo pobrežia. Madeira ich má veľa. Ale niekedy sú vlny priveľké a nie je to celkom bezpečné. Legendy o utopených turistoch sú medzi domácimi tiež celkom obľúbené.

Ak túžite po vylihovaní na zlatom piesku, netrepte sa na Madeiru. Choďte do Senca na Slnečné. Alebo ostaňte v Portugalsku, ideálne južnom, v regióne Algarve. Tam je presne to, čo hľadáte, a spolu s vami ďalších päťdesiattisíc ľudí z UK, Nemecka, Írska a Španielska. Kilometre a kilometre zlatých pieskových pláží, blankytne modré nebo a priateľský, väčšinou krotký oceán, do ktorého sa dá pekne vojsť a zaplávať si.

Sever Madeiry je na tom s plážami podobne ako juh, ale práve tu nájdete veľa ‚natural pools‘. Len tu trochu fúka (na juhu sa ani lístok nepohne) a je tu menej slnka. Práve preto sa mi na severe páči. Pripomína to trochu letné Írsko.
Keď vám však začne chýbať slnko, stačí sadnúť do auta a do pol hodiny ste opäť na juhu, v slnečnom Funchale.

Funchal je svet sám o sebe. Tým, že je hlavným mestom Madeiry a má obrovský prístav, denne tu zakotví niekoľko superposchodových zaoceánskych lodí. Mesto je veľké, so stovkami hotelov, barov a reštaurácií, no toľko turistov do seba nevstrebe. V uliciach je to cítiť. Neviem si predstaviť, ako to tu vyzerá v lete, keď je sezóna a tých ľudských tankerov pripláva ešte viac.

Vo Funchale môžete vidieť rôzne veci.
Napríklad pekný street art a západ slnka.
Alebo ako dvaja nahí ľudia, predávkovaní passionfruit, zakladajú rodinu pri západe slnka na skalách na konci móla.
O 200 metrov ďalej sedí partia nemeckých teenagerov, pozorujú tých dvoch na kameňoch, fajčia trávu a počítajú, koľkáte ‚kolo‘ to už je.

Väčšina domácností vo Funchale má psa. Štekajú na každého ako nepríčetné, takže na tichú prechádzku v uličkách starého mesta môžete zabudnúť.

V noci je Funchal očarujúci, no za bieleho dňa tu dlhodobo nevydržím. Tak som vypadla preč, objavovať ostrov.

Dedina Sao Vicente leží na severe, v oblasti so zvláštnou anomáliou počasia. Dva mesiace v roku tu nie je slnko. Je teplo, môžete chodiť polonahí, pofukuje príjemný vetrík, no celý deň je akokeby pod mrakom. Nevidíte slnko. A sú tu obrovské vlny. Fantastické. Kvoli nim som tu zostala až tri noci. Môj hostel sa volá ‚The Waves‘ a v živote som nebola tak blízko vĺn. Keď počas prílivu narážajú do skál, na ktorých stojí dom, cítite, ako sa budova otriasa a okná vám pod rukou vibrujú. Keď po odlive vyjdem von na terasu, pod domom na skalách vidím behať čierne kraby a trepotať sa strieborné rybky, uviaznuté v malých jazierkach.

Tu na severe je oceán veľmi hlučný. Doslova reve.
Žiadne tiché šumenie a špľachot vlniek.
V prvý večer sa pristihnem, že sedím pri vode už zo päť hodín a neviem, ako to zbehlo. Ian-the-Shapeshifter, môj kamarát z Hebríd, s ktorým sme takto presedeli hodiny na Berneray, zízajúc do ohňa alebo na more, by to nazval ‚Mooji meditation‘. Pozorujem surferov.

SURFOVANIE
Sao Vicente je totiž ich obľúbené miesto. Ale len pre pokročilých. Začiatočníci si pochvaľujú slnečnú zátoku a surferskú školu viac na východ, v Machico (tam majú tú zlatú ‚škorpióniu‘ pláž :D) a Porto da Cruz.
Porto da Cruz je malé mestečko, a pre surfera začiatočníka vraj dobrá voľba. Hneď pri pláži je príjemný hostel, kde stretnete ďalších surferov, a hneď vedľa hostela dobrá reštika.

To, čo však na Madeiru priťahuje ľudí ako magnet, je turistika. Viac vám o tom napíšem nabudúce, lebo chápem, že sa vám nechce čítať dlhé texty ;).