Občas sa ma pýtate, či mi chutí moje jedlo.
Áno, zbožňujem ho.
Až na pár výnimiek ho však nedokážem jesť. Príliš totiž pripomína robotu. Keď si predstavím, koľko za ním bolo práce, stresu a umývania riadu, radšej ho predám.
Výnimkou je huspenina.
Huspenine som sa úspešne vyhýbala celý život. Až kým neprišli prvé pandemické Vianoce a Zuzka Madeirológ Jr.
‚Madeira‘ žije s Pánom Čo-si-doma-varí. Jej muž mal kedysi gastro, takže ‚Madeira‘ vidí za oponu viac než bežný hosť a má POCHOPENIE.
Debaty s človekom, ktorý sa na gastro vykašľal a vari si už len doma pre radosť, sú ako vyzuť si tesné tlačiace štekle a vkĺznuť do papúč. On sa už len smeje. Niekedy mu to závidím.
Ak mi náhodou niektoré jedlo stopercentne nevyjde a ‚Madeira‘ si ho dá, pri tejto žene sa za chybu potichu hanbím viac, než pri hocikom inom.
Ona mi však za chyby nedáva trest smrti (lebo má POCHOPENIE), a príde aj nabudúce.
Žije v inom svete ako ja.
Býva na dobrej adrese. Je krásna. Odpadávate, keď ju stretnete na priechode pre chodcov na Karadžičovej, a dlhé vlasy za ňou vejú. Jednu sobotu mi sem vbehla v jazdeckom, rovno z koňa. Tie nohy, to bol pohľad pre bohov!
Je večne zaneprázdnená.
Pracuje na vysokej pozícií, a osem z desiatich obedov pretelefonuje. Niekedy mám chuť spoza baru zakričať tým ľuďom na druhej strane telefónnej linky, nech ju dpč nechajú najesť. Aj na tom priechode pre chodcov má v uchu slúchadlo a vkuse telefonuje, ledva si vás všimne. Napriek všetkému horevymenovanému má v sebe kľud a láskavosť. Je obdivuhodná.
Tak teda, prišli pandemické Vianoce a ‚Madeira‘ nestíhala obed v štandardných otváracích hodinách. Bola už tma, keď prišla.
Ako darček mi priniesla vianočné oblátky a plastovú dózu huspeniny.
„Muž robil. Myslela som, že možno budeš mať chuť na niečo, čo si nevarila ty,“ usmiala sa.
Jej empatické slová by mohli vytesať do hlinenej tabuľky a vystaviť v gastronomickom múzeu vedľa dosky z Rosetty.
Ó ÁNO! Mala som na to chuť.
Svätá to rodina!
Svätý to muž!
Uvaril, a jeho vzácna žena, ktorá síce moc nelajkuje, ale bez jej peňazí by toto bistro už dávno ľahlo dlhmi a popolom, mi priniesla ochutnať.
Huspeninu som nikdy nejedávala, hoci naši to doma robievali. Keď som však z Petrovej huspeniny odhrabala tuk, zistila som, že je to vlastne úplne fasa jedlo. Odvtedy ju v zimných mesiacoch varím pravidelne.
Moje prvé pokusy boli rozpačité, hoci na množstve mäsa som nikdy nešetrila.
V kvantite to však nie je.
Nakoniec som upustila od bobkových listov, octu i nového korenia. Najlepšie výsledky podľa mňa dosahujem, keď chuť ponechám na kolagén, zeleninu, cesnak a bylinky. Švácam tam aj tymián a pór. Veď huspenina je v podstate vývar.
Tento tyždeň som uvarila zatiaľ môj najlepší ‚batch‘. Urobila som aj pár misiek ‚čistej‘, úplne bez mäsa, len jantárový vývar, hore bez akéhokoľvek tuku.
Ale som ich všetky zjedla. 😊
Myslím si, že ,Madeira‘ s mužom majú podobný ‚problém‘ ako viacerí z vás. A síce, že radi a dobre varíte. Z kvalitných surovín (veď pre seba len to najlepšie), a teší vás to. Dokonca máte aj čas. Pán Čo-si-doma-varí je schopný údiť doma tresku len preto, aby som mohla v bistre uvariť pravú škótsku ‚cullen skink‘.
Ľudia, čo takto varia, zvyčajne jedávajú v reštauráciách len na dovolenke. Pretože domáca ponuka vás nedokáže uspokojiť. Sami si navaríte minimálne tak dobre až lepšie.
LENŽE, ak ste malá rodina alebo single, nemá to kto zjesť.
Zároveň nedokážete prestať variť, lebo vás tá činnosť teší.
Takže, čo urobíte?
( Nie každý má gule otvoriť si gastro.)
Naďalej varíte, pečiete, vyrábate džemy, chleby a sirupy ako nepríčetní.
A potom to jedlo niekomu DÁTE. Priateľom. Susedom. Kamarátom.
Alebo mne. 😊
