Turistika v kvetinovom raji je TEN dôvod, prečo sa chodí na Madeiru. Ďalej tam idete:
– kvoli surfovaniu,
– stráviť čas s rodinou,
– založiť rodinu,
– rozchodiť, že žiadnu nezaložíte,
– lebo vás tam zobrali rodičia,
– náhodou (ja).
Najnáročnejšia a dych vyrážajúca túra je trek z Pico Arieiro, tretieho najvyššieho vrchu Madeiry na Pico Ruivo, najvyšší vrch Madeiry. Kráčate vysoko v oblakoch nad eukalyptovým pralesom, potom zasa pri svite čelovky temnými tunelmi v srdci hory.. Počuli ste už o tomto treku? Tak na ňom som nebola. 
Mám dobrú zámienku sa na Madeiru vrátiť. Menších túr som však absolvovala dosť, hlavne s J.E. z môjho staršieho postu o poncha.
J.E. bol môj spolubývajúci z Funchalu. Mal požičané auto, dobrý playlist a voľné sedadlo spolujazdca. Bez neho by som sa na kopec pekných miest na Madeire nedostala. A nebola by to ani taká zábava. Autobus spája všetky mestá a dediny na ostrove, no na väčšinu východiskových bodov na treky potrebujete auto. Alebo veľa času.Dosť ľudí to rieši taxíkmi alebo že sa pridajú k nejakej organizovanej skupine. Ja som mala šťastie, bola som týchto gangbangov ušetrená.
J.E. si poctivo robil domáce úlohy a každé ráno prišiel s itinerárom, kam ideme a prečo. Mne bolo úplne jedno, kam ideme. Chcela som ísť všade. Jediné, čo ma zaujímalo, bola náročnosť trasy. Pretože na prvom výlete na levadu som pri záverečnom stúpaní skoro dušu vypľula, a keby mi hrdosť nebránila, trvalo by mi to ešte dlhšie.
J.E. videl to najhoršie zo mňa hneď na začiatku, a fakt, že mienil v našej symbióze pokračovať, sa mi rátal. Namiesto ‚počkám ťa hore‘ zvyčajne povedal niečo ako ‚poďme, veď sme obaja mladí!‘ alebo ‚ja by som to síce vyšiel bez prestávky, ale potom by som tam hore asi zomrel‘.
Namiesto kondície som so sebou každý deň vliekla ruksak miestneho ovocia, na ktorom sme potom hodovali. („Daj, pomôžem ti s tým ruksakom“ .. „Čo tam máš, kamene???“)
Papáje, miestne drobné banány, kilá tangeriniek, marakuje a všeličo iné, o čom som nevedela, čo to je. Lebo cestovať sám je super, ale občas je pekné, mať sa s kým rozdeliť o mango. A nechcel peniaze za benzín, no.
Počas prvého dňa sme vyskakovali z auta každých 10 minút, aby sme si niečo odfotili. Keďže bolo mimo sezóny, mohli sme veselo stáť uprostred cesty v zákrute do kopca, nikoho sme tým neobmedzovali. Na náhornej plošine nebolo živej duše.
Preliezli sme takto spolu viaceré levady a kus ostrova. J.E. si niekedy spieval, a vládol kľud a porozumenie.
Akurát moje analógie miestnej krajiny s Mordorom v ‚Pánovi Prsteňov‘, krajinkou v ‚Harrym Potterovi‘, lesom v ‚Hobbitovi‘ a temným lesom vo filme ‚Hans and Gretel: Lovci čarodejníc‘ mu nič nehovorili.
(„Ako to že si to nevidel, veď si Nemec a to je nemecká kultová rozprávka!!“)
Fantasy ho kompletne obišlo, bol to ďalší technický mozog, čo vnímal len nuly a jedničky.
Moje laické vysvetlenia, že červené skaly na trekoch okolo levád sú červené od krvi stoviek otrokov, čo na tých stavbách zomreli, prešiel stoickým mlčaním alebo začal čosi o prítomnosti železa v hornine.
‚Levady‘ sú niečo ako madeirské akvadukty. Kamenné kanály, stovky kilometrov dlhé, ručne postavené v náročnom teréne vysoko v horách, ktorými sa privádza voda z úrodnej, vlhkej polovice ostrova do tej druhej, ktorá trpí nedostatkom vody. Je to fantastické dielo architektúry, ktoré človek vybudoval bez toho, aby zničil prírodu.
„Keď budete tam hore, myslite na to, že toto všetko bolo postavené ručne“, vyprevádzala nás Rosa, naša domáca z Funchalu. Rosa bola inak zaujimavá žena. Raz som sa jej pýtala na kriminalitu vo Funchale a ona povedala: „No police. We have our own way of doing things.“ Moja predstavivosť začala pracovať na plné obrátky.
Prvé levady vraj stavali ešte otroci, privezení z Afriky. Turistické chodníky na Madeire vedú práve popri nich. Niekedy kráčate po uzučkom múriku tesne popri levade, a na ľavej strane vás od strmého svahu, hlbokého.desiatky metrov delí len tenký drôt alebo nič.
Inokedy popri levade vedie široký lesný chodník, schody, a je to príjemná prechádzka, ktorú zvládnu aj deti. Levad je na Madeire ako maku, každý si nájde tú svoju. Na konci je zvyčajne vodopád a jazierko. Lebo to je celý princíp – odviesť vodu, ktorá sa hromadí, tam, kde jej niet.
Mne sa najviac páčila asi Levada Nova a Levada dos Moinhos, ktorá sa vinie v na južnej strane ostrova, ste fakt vysoko, kráčate po úbočiach a máte krásne výhľady na okolité vrchy a oceán.
Na levadách, ale vlastne na celej Madeire vyčíňa šialený zen budhista, a na tých najkrajších miestach stavia kamenné pyramídky, ktoré mi pripomínajú mongolské ‚ovoo‘. ‚Ovoo‘ je posvätné miesto, a v Mongolsku synonymum pre smetisko. Budhistická viera velí nechať tam malý darček, a keďže Mongoli sú vynaliezaví, zvyčajne namiesto vodky darujú len prázdnu fľašu, namiesto cigarety špak, namiesto cukríka papierik. Duch vodky, cigarety, cukríka je v obale stále prítomný, obhajujú túto homeopatiu. K ďalšiemu zvyku patrí, že keď sa pri ceste objaví ‚ovoo‘, treba vystúpiť a trikrát ho obísť v protismere hodinových ručičiek. Váš autobus bude zastavovať každé dva kilometre a ľudia vyskakovať von obiehať ovoo.
Toto všetko rozprávam J.E., ale nemecký pohan neprejavil najmenší záujem obiehať zenové kopy kamenia.
Raz som na začiatku levady vliezla komusi do záhrady a odtrhla lístok kapucínky. Kapucínka – to je ďalší fenomén Madeiry. Je to moja obľúbená šalátová bylinka. Listy chutia trochu ako žerucha, kvety sú jedlé a semená sa dajú nakladať ako kapary. To posledné som osobne neskúšala. Koberec kapucínky pokrýva veľkú časť ostrova a mňa fascinuje. Zatúžila som podeliť sa s J.E. o túto super rastlinu a odtrhla som lístok kapucínky.
„Zjedz to“, podávam mu list.
„Nechcem!“, vzoprel sa a zomkol pery.
Na odpor som nebola pripravená.
„Len kúsok“, vyjednávam a odtrhla som menší kúsok.
Naveľa naveľa ho zjedol.
„No? Chutí??“
Okomentoval to, prehltol, ale že by som ho potom videla trhať a prežúvať kapucínky, nemôžem povedať. A to je škoda. Madeira je živý šalát-land. Jedlé kvetinárstvo. Bednárik by sa zbláznil. 20€eurové kvety/kus len tak ležia pri ceste.
Možno preto, že mi J.E. s kapucínkou urobil po vôli, nechala som sa neskôr ja nahovoriť na každé jedlo, ktoré vymyslel on. Tak sa stalo, že sa moja cesta po portugalskej gastronómií zmenila na cestu portugalským fast foodom, a sprievodcu mi robil nekorunovaný kráľ hranoliek a sladených nápojov.
Viac nabudúce.
