MILAN

Dnes oslavuje meniny Milan, a to mi pripomenulo, ako k nám svojho času chodil Milan a mal rád knedličky.

Bol to náš sused a mal burgráreň. Jeho burgráreň bola jednou z tých prvých ‚naozajstných‘ v Bratislave. Práve na Milanovom jedle začínajúci wannabe-foodblogeri trénovali brčká a naháňali lajky. ‚Mladé pušky‘ chodili k Milanovi okukávať systém, kým si otvorili vlastné burgrárne. Milan bol Amundsen hamburgerového sveta a urobil pre toto mesto veľa. Sochu ako Satinskému mu zrejme nepostavia, no kľudne by kdesi v blízkosti Twin City aj mohli.

Milan bol náročný hosť, pri jeho objednávkach som bola vždy v pozore. Navyše mal toľko peňazí, že mohol jedávať skutočne kdekoľvek.

On si však vybral nás.

Jediné, čo mu vadilo, bolo, že som nerobila steaky. Každý náš rozhovor končil slovami: „…bolo to výborné, ale keby ste ešte robili steaky..“ a ja som len zagúľala očami.

Raz som skúšala novinku, vegetariánsky hubový ‚Eintopf‘ s bylinkovými knedličkami. Chuťovo to bolo dobré, ale technicky čistý fail, lebo sa mi tie knedličky komplet rozpadli do polievky.

Vtedy sa v kuchyni zjavil kolega.

„Je tu Milan a dá si jeden hubový Eintopf s knedličkami.“

Moje prúsery mali vždy dobrý timing a široké obecenstvo. V gastro chybu neskryjete tak ľahko ako kdesi za compom, a dostanete za ňu rovno trest smrti. Lebo jedlo je osobné. Jedlu rozumie každý.

Nič sa nedalo robiť. Milan nebol človek, ktorému poviete, že knedličky nie sú, lebo sa nepodarili.

Tak som mu ich dala.

Nabrala som polievku a navrch navrstvila neduživé polorozpadnuté hrudky.

O štvrť hodiny bol kolega späť.

„Milan ťa chce vidieť.“

Žalúdok sa mi zovrel. Je to tu, ide sa na koberček..

Vyvliekla som sa z kuchyne.

Milan, ten tvrdý chlap, stál pri pokladni, roznežnený ako snežienka na jar, mäkký ako kôpka vosku na hipsta-hrianke.

„Kvetka, tá polievka bolo to najlepšie, čo som tu doteraz jedol. A tie knedličky..ach..“, naznačil blaženosť.

Tak ja už skutočne ničomu nerozumiem.