Keď si žena sadne na zem, bez ohľadu na to, čo má na sebe, a kvíli ako bánší /’bean sí‘ – írska a škótska mytologická bytosť, ktorá zúfalým, kvílivym plačom zvestuje smrť/, dosť pravdepodobne je za tým muž.
„Mirooooo, Miroooo“, kvílila žena pred bistrom, a sadla si na moje zablatené schody.
Okoloidúci sa zastavovali a obzerali.
Opatrne som vykukla cez záclonu. Niekedy sa na schodoch dejú divné veci, a nie vždy mám chuť zasiahnúť. Vyhadzujem len špakúňov, lebo mi do kuchyne vháňajú dym, ktorý potom ťažko dostať von. Fajčiari z našej ulice sa už celkom naučili to neriskovať. Nevedia dňa ani hodiny, kedy som v práci, a kým odomknem a vyjdem na schody, vidím už len upaľujúce chrbty miznúť za rohom.
Môj prirodzený slovenský nezáujem o nešťastie cudzích ľudí mi velil nemiešať sa do toho, mám dosť svojho nešťastia.
Ale žena vyzerala v šoku.
Čo keď ja raz budem takto sedieť a kvíliť, hoci žiadneho Mira nepoznám?, premýšľala som a odomkla.
„Potrebujete pomoc?“
Pokrútila hlavou, že nie. Pohár vody a kartón pod zadok však prijala.
Tak som ju tam nechala.
❄❄❄❄❄
Venovala som sa práci, keď som zacítila dym. Žena na schodoch si zapálila. Neklamný znak zlepšenia stavu, nikotín vyrovnáva ako vodováha. Išla som ju požiadať, nech odíde, no vlastne už nebolo treba. Objavil sa ‚Miro‘, ktorý si to zrejme rozmyslel, a ona ho nasledovala ako šteniatko, ktoré vyhodili z auta a teraz sa poň vrátili.
Smeti a špaky mi tam samozrejme nechali.
Po ‚láske‘ vždy zostane bordel.
