Sú miesta, kde sa cítite dobre. Nezáleží, koľkokrát ste tam už boli. Viete tam ísť kedykoľvek zas. A keď odchádzate, myslíte na to, ako sa sem opäť vrátite. Čosi ako vaše obľúbené polievkové bistro.
Pre mňa je takým miestom Newcastle.
To v Írsku (lebo mesto s rovnakým názvom existuje aj v Anglicku). Tiež som si mohla vybrať niečo bližšie k domu. Ale ja som si vlastne nevybrala. Ono si vybralo mňa.
Newcastle je špeciálne. Na jednom mieste máte vedľa seba more aj hory. Sú rovno pred vami, za vašim domom. Dostupné, na dosah ruky.
Život je tu akýsi pomalší. Ľudia sa navzájom zdravia. Venčia psov. Chodia na pláž. Behajú. Plávajú v ľadovej vode. Rýchlo sa prispôsobíte tomuto rytmu.
Miestna pláž je obrovská. Dívate sa z nej rovno na hory, teraz už zľahka zasnežené. Práve pre túto symbiózu kopcov a mora postavili v Newcastle ‚Slieve Donard Hotel‘. Milionárske peniaze pozdvihli ospalé mestečko ako Ždiar eurofondy. Hotel hostil najväčšie svetové hviezdy, štátnikov, do knihy návštev sa im zapísal aj Charlie Chaplin. Vianoce v hoteli sú ešte stále udalosťou, na ktorú sa chodí dívať polovica mesta.
V luxusnom rezorte pri mori tečú peniaze, zvyšok mesta pomaly šedivie.
V meste je plno herní. Niektoré sa špecializujú už na malé deti, vstup je povoleny od 3 či 5 rokov. Ako deťom vám to platia rodičia, ako 18-roční plynule prejdete vedľa do pubu, herne pre dospelých, a spíjate sa už za vlastné.
V centre je verejná knižnica s obrovskými oknami a výhľadom na more, čo je okrem krbu na drevo asi najväčší hack, aký knižnica môže mať.
Miestne kino v novembri organizuje týždeň trvajúci filmový festival. Program je každoročne tak dobre vyskladaný, že si neviem vybrať, a nosím si na Slovensko ich katalóg a postupne online dopozerávam. Aj tento rok budem mať čo robiť.
Je tu veľa zmrzlinární. Íri chodia na zmrzlinu bez ohľadu na vonkajšiu teplotu. Typickým novembrovým výjavom z Newcastle je, ako ľudia vo vetrovkách a kraťasoch stoja frontu na ‚gelato‘.
Otužilci plávajú v mori každý deň. Vzduch na slnku má 6 stupňov.
Kráčam míle popri mori, kým neprídem k ústiu rieky, čo sa vlieva do mora popod ‚Bloody bridge‘. Veľa miest má v názve slovo ‚bloody‘. Táto krajina má ‚bloody‘ históriu. Kdesi nad ‚Bloody river‘ a ‚Bloody bridge‘-om leží kaplnka s peknou záhradou a výhľadom na more. Už sa v nej nesedí, nespieva, nepije víno, nesúl*ží vzadu na backstage, pretože sa vekmi rozpadla. Zostal z nej len oblúk. „Meškáš na omšu!“ volá na mňa akýsi chlapík, a má pravdu. Meškám dvesto rokov.
V Newcastle na prvý pohľad necítiť politiku. Domy a ulice nie sú ovešané vlajkami, čo je nezvyčajné. Podľa prítomnosti alebo neprítomnosti vlajočiek viete, či ste v katolíckej alebo protestantskej štvrti, a tieto veci je v Severnom Írsku dobré vedieť. Aby ste nepovedali niečo nevhodné.
„Who is winning?“, pýtam sa Zulu-a. Zapchá mi rukou ústa a poobzerá sa.
„Kveta, také veci nemôžeš vravieť nahlas!“
Ale to bolo v Belfaste. Tu, v Newcastle, mi nikto ústa nezapcháva. Nad hlavami nevisia vlajočky. Newcastle je navonok neutrálne, žije si svoj život. Ak sa to v tejto krajine dá.
Skromný chlapík vedie podnik ‚Best streetfood in UK 2019‘. Tak ako na vegan burgre chodím iba do Belfastu, bao žemle si dávam len tu. Tiež má v pondelky zatvorené. „Čo vtedy robíš, venuješ sa rodine??“, pýtam sa zvedavo. „Nie. Som v práci a upratujeme,“ vzdychne si, a ja sa usmejem, túto odpoveď poznám.
A som sklamaná! Pretože keď ani ‚Best streetfood in UK 2019‘ nehackol životný štýl, ktorý so sebou nesie gastro, kto to potom dokáže??
