O CHODENÍ PEŠO

Išli sme sa prejsť k južnému majáku. Na ostrove je len jedna cesta, a končí vždy pri niektorom z majákov. Sú tu celkom tri.
Všade chodím pešo. Auto robí na môj vkus príliš veľký hluk a zvieratá pred vami ujdú. Unikne vám aj kopec zaujímavých detailov. Kvety, malý vtáčik na kameni, divé husy sivej farby, ako pristávajú na hladine. Alebo stretnete Paddyho, ako uprostred vresoviska stavia plot. Vymeníte si len pozdravy, lebo on v práci maká a nevykecáva sa. Keď tadiaľ idete naspäť, kilometer plota už je hotový a Paddy si konečne spomenie, kto ste („Aaa, ty si tá nová z Manor house.“) a hodinu sa zarozprávate.
Výhodou chodenia pešo je aj to, že keď zastanete, prestane byť počuť civilizáciu. Len ticho, vietor, kvákanie čajky a špliechanie vody. A toto ticho je balzam. Upokojujúce, liečivé, hlboko meditatívne. Práve tu som sa raz pri vode pristihla, že tam sedím už dobrú hodinu. Ak by som raz chcela .. čojaviem .. napísať knihu, tu by som to asi dokázala. Niečo na tom je, že umelecké komunity vznikajú v krásnych prírodných lokalitách, maliari si budujú záhrady a spisovatelia trávia leto v domoch pri jazere. Istý druh prostredia pôsobí na človeka hlboko inšpiratívne. Myseľ sa tu ako keby odomkne.
Druhá zásadná vec, prečo chodím pešo, je fakt, že všetko je tu blízko. Ten najvzdialenejší maják je odtiaľto dve a pol hodiny chôdze. Ísť autom, cítila by som sa lenivá ako Mongol, ktorý síce nemá žiaden príjem, ani na benzín, a celá rodina je nezamestnaná, ale aj tak všade chodí autom, maximálne na koni. Pešo nepôjde. Ale toto nie sú príbehy z Mongolska.

Ideme teda po ceste, ticho našľapujeme a očami hltáme tú krásu. Zrazu oproti auto.
Stiahnu okienko. Podídem bližšie. V aute sedia dvaja chlapci, na sebe kraťásky, v ruke cigareta.
„Je tu nejaká free wifi?“, spýta sa ten za volantom, s dôrazom na slovo ‘free’. Nechápavo sa zatvárim. Veď sme v kopcoch, ďaleko od domov, okolo len tráva a ovce.
„Tu asi ťažko“, odpoviem.
„Aha“, zatvária sa znechutene.
„A je tu niečo, čo sa oplatí vidieť?“, spýta sa opäť ten za volantom.
Nechápavo sa pozriem okolo seba. Jak že či sa tu dá niečo vidieť?
„No, všade je to také ako tu“, odpoviem po pravde.
Chlapec kukne von cez čelné sklo a zatvári sa sklamane.
„Aha“.
Čo čakal, keď sa vybral na tento ostrov?
Že za kopcom bude aquapark a pizzéria?
Necháme ich tam a pokračujeme v ceste.
Príde nám to celé smiešne a cestou domov vymýšľame názvy wifi.
Čo takto login ‘ovca’, password ‘sheepshit’?