O DVOCH RAKÚŠÁKOCH

Občas sa ma pýtate, či ku nám chodia zahraniční turisti.
Máličko. Sme mimo hlavných turistických ťahov a do našej tichej uličky len tak nezablúdi ani Slovák.

O to viac si tieto návštevy pamätám a užívam.

Bolo to na jeseň a bolo chladno.
Mali sme v ten deň Hokkaido krém s tekvicovými jadierkami. Tesne pred záverečnou vošli dnu dvaja postarší džentlmeni. Vyzerali ako Nóri. Obaja vysokí, štíhli, decentný look, strieborné vlasy, strieborné brady. Pekne pozdravili, poobzerali sa, a namiesto okamžitého čelom vzad, ako to urobí väčšina slovenských okoloidúcich, keď zistia, že to dnu nevyzerá ako v Urban House, že či spikujem ingliš.

Ale čo by nie, spikujem. Čut čut nemnožka.

Tak som im dala naše stručné menu. A že ak chcú, môžu všetko aj ochutnať.
Chceli.
Nakoniec si objednali. Z každej polievky, čo sme ešte mali. Nasúkali sa za malý stolík, naskladali dlhé bocianie nohy pod barové stoličky, a spoločne sa pustili do všetkého, čo som im priniesla. Ochutnávali, hmkali a družne debatovali Goetheho jazykom, pre ktorý mám slabosť, odkedy ma rodičia ako večne chorľavé decko dali na nemčinu k starej pani učiteľke Záhorskej, lebo som sa podľa nich na iné nehodila. Čítala nám v kuchyni rozprávky, recitovali sme Lorelei, pili sirupovú vodu, a Uni Wien bola jediná univerzita, na ktorú ma v živote prijali.

„Kde ste sa tu vzali?“, pýtam sa ich.
„My máme veľmi radi Bratislavu. Chodíme sem na pivo, máme tu obľúbené podniky.“
„A odkiaľ ste?“
„Z Viedne.“
Chodiť z Viedne, kde nie je núdza o dobré gastro, do Bratislavy na pivo – to naše mesto musí mať človek naozaj rád.
„No dobre, ale ako ste sa ocitli TU??“, nechápem.
Predsa len, vonku šero, na ulici už ani noha, najbližší pivovar na hony ďaleko.. Starší z dvojice sa figliarsky usmial a zaklopal si na nos.
„Môj nos nás sem doviedol.“

Boli roztomilí, a ako praví Viedenčania si po jedle dali aj štrúdľu. A ja som sa cítila, ako keby som mala Suppenlokal niekde na konečnej v Nussdorfe. Nechali mi veľký tringelt a vysmiati išli na to pivo.🍺

Zatvorila som a tešila sa z tejto bodky dňa. „Bodka dňa“ je hosť, ktorý je v ten deň posledný. Keď je to niekto príjemný, urobí mi to krásny záver dňa a ešte dlho nad tým človekom premýšľam.

Prešli dva mesiace. Vonku bola stále zima.
Popoludní, tesne pred záverečnou, zastali vo dverách naši „Rakúšáci“.
Obaja už ako doma, zavesili kabáty, naskákali za stolík, všetko poochutnávali a zo všetkého si dali. V ten deň sme mali tuším aj Laksu. Ten, čo si ju nedal, trochu závidel druhému, ktorý si ju dal, takže si doobjednali ešte jednu. Štrúdľu už nezvládli. Prejedli sa. Tak si dali aspoň zabaliť, na neskôr. A vysmiati išli na to pivo.🍺

A takto sa to opakuje zhruba každé dva mesiace.
Až doteraz. Celé leto tu nebudem. Naši Rakúšáci to však nevedia.

Preto, milí hostia, ak náhodou pôjdete poobede okolo Polievočky, a uvidíte pred dverami bezradne postávať dvoch starších pánov, prosím, ujmite sa ich.
A nasmerujte ich na príjemné miesto, kde si dajú obed a štrúdľu. Aby potom najedení a vysmiati mohli ísť na to svoje pivo.🍺

Foto: J&M Photography