O CITLIVOM BARISTICKOM NOSE

Naskočila som v piatok večer do taxíka.
„Niečo tu veľmi pekne vonia“, vraví taxikár.
„Hm, to budem asi ja.“, zamyslím sa.
Celý deň sa totiž v bistre na sporáku varil hovädzí vývar.
Robím ho tak, že mäso a kosti najprv 40 minút pečiem v rúre, a potom k nim pridám zeleninu a korenie. Vtedy to začne neskutočne voňať. Pečený bobkový list uvoľnuje krásne arómy. Ešte chvíľu pečiem a potom to celé preložim do hrnca, zalejem studenou vodou a pomaly varím aj 12 hodín. Ak sa zdržiavate s bublajúcim vývarom v tej istej miestnosti, po pár hodinách ho máte všade. V oblečení, v pokožke, vo vlasoch.

Preto cez týždeň po práci radšej nechodím medzi ľudí a v električke si nikdy nesadám do dvojky.

Pán mal rád vývary a dobre sme sa porozprávali. Aký to rozdiel oproti dňu, keď som išla na kávu za kamarátom baristom na Obchodnú. Zvítali sme sa, zovrel ma v objatí a hlesol „Cítiť z teba kuchyňu.“ No jo, mali sme v ten deň Chili con carne, vonku 30 stupňov v tieni a tuším som ešte aj grilovala syr.

Nebol to ojedinelý prípad.

Na predstavení v kamarátovom alternatívnom divadle prešiel okolo Marek-Čo-má-rád-ryby. Pečie parádne koláče. „Dobre voniaš. Ako babkine periny.“
Myslel to ako kompliment. Cítil moju levanduľovú škrobenku.
Škrobím tým utierky a zástery, a keďže sa mi tá vôňa páči, lejem ju už do všetkého. Do šiat, vetroviek, na záclony.. Zvyšujem dávky, lebo sama to už príliš necítim.

Keď som kedysi dávno v rámci rekvalifikačnej praxe pracovala po reštikách v Starom meste, vôňa mojej tuho naškrobenej zástery ma upokojovala v akomkoľvek nepriateľskom prostredí. A aj zaslúžilé kuchárky sa niekedy otočili, nadýchli, pozreli sa na mňa ako na človeka a povedali „Dobre voniaš. Čo to je?“
Škrobenka!

Takáto čerstvo vypratá, už rekvalifikovaná kuchárka, som raz v piatok išla na KÁVU k Iris do MONO café . Podarilo sa jej mňa, barbara, naučiť, že to, čo pijem v práci, je „hnedá voda“ a to, čo pijem u nej, je KÁVA. Tak celý týždeň pijem „hnedú vodu“ a teším sa na moment, keď pôjdem na kávu.
Objali sme sa.
Iris sa zahmlil zrak a odtiahla sa.
„Máš na sebe niečo strašne voňavé!“
Dokelu. Škrobenka!
Sadla som si bokom a snažila sa príliš nehýbať, aby som nekontaminovala prostredie kaviarne a nevyrušila okolosediacich kávových gurmánov v orálnych orgiách s panamskou geishou.

Potom som išla do práce, kde sa medzičasom sušili na zapnutej rúre vypraté utierky, čo som priniesla z domu. Niekto mi zaklopal na dvere. Kamarátka a jej psík. Vpustila som ich.
Po pár minútach sa kamoška začala ošívať. „Nevadili by ti, keby sme sa presunuli von na ulicu? Máš tu niečo strašne voňavé, bojím sa, že môj pes z toho dostane epileptický záchvat.“
Dokelu. Škrobenka!

Asi by som mala upraviť dávkovanie.🤔

 

PS: Ďalšie storky, napríklad o Vás, nájdete na Polievočka Facebooku. Netreba mať FB konto, stačí mať internet.