O LÁSKE A TRINGELTOCH

Už som v exile na ostrove skoro mesiac.
Príliš tu nevarím. Ak náhodou aj áno, zďaleka to nie je to, čo by som chcela. Ťažko variť jak Michelin, keď v chladničke máte iba párky a Lego kocky.To človeka potom ani nebaví, a nedáva do práce toľko lásky, koľko by si zaslúžila.

Okrem varenia a čerstvého vzduchu (lebo von sa dostanem asi tak na 2 minúty denne – nie že by som nechcela, no po šichte vždy odkväcnem do postele ako vrece zemiakov) mi chýba aj komunikácia s hosťami.
Umývačka riadu, môj najbližší spolupracovník, o moju lásku nestojí. Srdce jej stvrdlo vodným kameňom.
Vždy pred polnocou ju s láskou rozoberiem, vyčistím od svinstva, vyutieram, vysuším (pretože gastro zariadenia sú drahé a treba sa o ne starať, pochopiť to však dokáže iba človek, ktorý nejaké za vlastné peniaze kupoval). Ráno sa však aj tak frfle na obštrukcie, lebo umývačku treba poskladať naspäť, zapnúť a napustiť vodu. Predtým jedna voda vydržala týždne.

Keď ma teda po čase zaradili aj na rannú smenu, servírovať raňajky a robiť front house, čiže vitať hostí, check in, check out, variť kávu, čaj, a poskytovať čokoľvek, čo si hostia vymyslia, nemohla som byť šťastnejšia.
Konečne ľudia, s ktorými sa budem môcť porozprávať a stoja o moju pozornosť.

Nie že by som vás chcela vymeniť, milí hostia, to nie. Ale ste ďaleko, chodíte na obedy už inde, a ja sa potrebujem o niekoho starať.
Pospomínala som si na viktoriánske filmy a všetkých hostí v našom 300 ročnom sídle odteraz oslovujem young lady, young gentleman, lady of the house, gentleman alebo lord of the house.
Hostia príjmajú svoje tituly s úsmevom a zabávajú sa na mojej angličtine.
Som pre nich spestrením dovolenky, exotickým zvieratkom, ktoré vyzerá, že je z Írska, hoci nie je. Keď prídem k stolu a spustím moju verziu small talk, ktorá nezahŕňa iba počasie, na tvárach okolo vidím celú škálu pocitov. Pobavenie, údiv, fascináciu, niekedy miernu nechuť typu „booože, už tá východná Európa došla aj sem“. Niekedy pohŕdanie.
Na iných zasa vyslovene vidno, že mi nerozumejú a mračia sa. Našťastie sa pri stole vždy nájde niekto, kto im to preloží. Hlavne s malými deťmi a echt dôchodcami to mám ťažké.

Ale tých, čo to baví, a pýtajú sa, odkiaľ som, je našťastie viac.

Prvé týždne som bola z Poľska. Teraz som buď Nemka alebo z Litvy, čo ma teší, pretože to znamená, že môj prízvuk a výslovnosť sa vyvíjajú. Niekedy sa na môj pôvod uzatvárajú stávky, hlavne po pár pohárikoch whisky, a vtedy musím vyjsť z kuchyne, a prezradiť to hosťom osobne.

Pri servírovaní kávy prehodím slovko-dve, po raňajkách ich pochválim, že najedení vyzerajú šťastne, a celkovo rada chodím po všetkých miestnostiach kontrolovať sediacich hostí, či im nič nechýba a či sú šťastní. A oni sa len usmejú, zakývajú mi, že sú „happy“ a ďalej chlipkajú svoj čaj, gin s tonikom, čítajú a užívajú si nádherný výhľad.

Teraz tu máme taký štíhly manželský pár v stredných rokoch. Vyzerajú dosť rezervovane, o to viac ma to provokuje, tú rezervovanosť prelomiť. Všimla som si, že na raňajky jedia len veľmi striedmo, miska vločiek, ovocie, nikdy si nedajú naše opulentné „ulster fry“. A pijú bezkofeínovú kávu. „Jete ako vtáčiky, dokopy nič, mali by sme vás tu trochu vykŕmiť“, dobiedzam do nich každé ráno, oni sa však len zasmejú a maximálne si priobjednajú toast. Dnes som ich stretla, vracali sa z vychádzky, obidvaja na krku veľký ďalekohľad. „Nebodaj ste boli pozorovať vtáky?“ pýtam sa. Že hej. Ha, Vtáčikovci sú fanatici do vtákov. Dali mi dobré tipy na ďalekohľady, chcem si totiž jeden kúpiť, začalo ma baviť pozorovať zvieratá, a tie potvory nikdy nepriletia a nepriplávajú dostatočne blízko.

Niekedy dôjde reč aj na Slovensko a 8 z 10 hostí okamžite vytasí „Bratislava“, čo je naozaj impressive, čiže pôsobivé.
Rozprávam im aj o vás!
Keď potom po ich odchode zbieram riad, nachádzam na stoloch kopy mincí. Tringelty.

Bankovky mi dávajú osobne. Napríklad Pán so psíkmi.
Nechali si obed vyniesť von. Lebo u nás je vonku naozaj pekne. A či by som mohla priniesť aj vodu pre ich psov. Ale jasné, že mohla. Vyniesla som, nechsapáči, tu sú vaše drinky, tu je drink pre vašich psíkov. Všetci sa tešili a najviac psy, skoro som ich pohladkala, čo inak nikdy nerobím. Už som na tú rodinu aj zabudla, zrazu vidím, že pán ide dnu, v rukách všetky riady.“Wow, to ste nemuseli robiť“, vravím mu. „To je v pohode“, vraví on, a zaplatí. Keď mu vydávam bankovky späť, vraví „To je dobré, to je pre Vás, za to čo ste urobili pre naša psy“. Som šokovaná. Je obsluha v Írsku taká slabá, alebo si turisti skrátka takto cenia obyčajnú ochotu?

Na ďalší deň sa mi to stane znovu. Otec rodiny, ktorú som zo 4-5krát obsluhovala, a ku koncu sme už prehodili aj slovko-dve, ma vyhľadá v jedálni pri vysávači a vtisne mi do ruky 10 libier. „To je pre Vás. Za to, ako ste sa o nás starali.“ Kolegyne len pozerajú a ja sa cítim divne. Dokelu, tak ale môžem ja za to, že si pamätám, že má rád na raňajky marmeládu??
Aj táto rodina je z gastro, majú rodinné Bed and Breakfast v Newcastle. Pozvali ma na návštevu. Je tam vraj nádherná príroda. Lesy, oceán aj hory. A tiež majú teraz zatvorené, lebo sú celá rodina na dovči u nás na Rathline.

Tringelty si delíme, všetko dávam do spoločnej kasy.
Tento som si však nechala. Toto bolo iné.

Večer pred spaním vyťahujem z podprsenky bankovky, vizitky, papieriky s názvami kníh, miest, ďalekohľadov, a mám z toho celého zmiešané pocity.
Je obsluha v Írsku a v UK naozaj slabá, alebo si turisti skrátka takto cenia obyčajnú ochotu?
Pracovitého človeka by tu potom čakal hotový blahobyt.
A prečo je to tak?
A je to naozaj tak?
Pravdu zistím, jedine ak to vyskúšam aj inde.
Mary má bar v Corku, 6 hodín jazdy odtiaľto. Hm.🤔