O LEGENDERRY LONDONDERRY

Keď vás na letisku prehľadávajú od hlavy po päty, vyzutú, s rukami od tela, nohami naširoko, a vy, namiesto toho, aby ste panikárili, že nestihnete let, si celý čas hovoríte, aké je to príjemné, je najvyšší čas robiť niečo so svojim osobným životom.

Lietadlo som nakoniec stihla.
Z Dublinu, ktorému sa inak oblúkom vyhýbam, som to strihla autobusom za 8 libier do Belfastu a potom vlakom do Londonderry.

Narýchlo klik na internet, iba sa presvedčiť, či Slovensko ešte existuje.
Upúta ma článok s fotkou informačných tabúľ pre šoférov.
Londonderry 8 km
Coleraine 54 km
Belfast 124 km

Aha, veď tu sa práve nachádzam!
Článok je zhruba o tom, ako Brexit môže v tejto časti sveta obnoviť nepokoje, lebo je to tu ako sud pušného prachu.

Cesta vlakom medzi Coleraine a Londonderry je krásna. Vraj jedna z najkrajších trás v Severnom Írsku. Na každej druhej zastávke túžim vystúpiť.
Výhľady z okna sú mega! Oceán, dramatické pobrežie, pláže, romantické malé mestečká.

Jedno z nich je Castelrock.

To poznám! Mestečko s týmto názvom spomína vo svojich knihách môj obľúbený spisovateľ Stephen King. Píše najmä horory a preto sa tam (v Castlerocku) vždy niečo zlé zomelie.

Ďalšie na trase je Londonderry. Alebo Derry, ako to tu volajú.
Aha, toto tiež poznám z Kingových kníh.
Derry je rodiska klauna Pennywisa z „IT“. A ďalších Stephenových románových príšer.
Ide o náhodu alebo tento americký spisovateľ tiež podnikol v mladosti výlet do Severného Írska? A čo sa mu tam stalo, že sa dal na chlast, drogy a hororovú tematiku? Konšpirujem, samozrejme.
Možno v živote nebol v Európe.

Ale mesto vyzerá zaujímavo. Úžasne staré.
Hoci je nejaké … neviem.

Ustrnuté?

Prázdne?

A pritom má všetky predpoklady byť napratané turistami.
Blízky oceán. Historické. Obohnané stredovekými hradbami. Aj počasie vyšlo.

Z hlavnej vlakovej stanice, ktorá je kúsok od centra, treba prejsť len cez rieku, chodí BEZPLATNÁ kyvadlová doprava do centra na hlavú autobusovú stanicu. Bus tam čaká vždy, keď príde vlak. Super vec.

Podvedome opäť čakám belfastskú poetiku.
Ale smola. Tu idú majitelia prevádzok rovno k veci.
Stitch expres (rýchloopravovňa oblečenia).
The Scullery.
The Buttery.
A zvyšok patrí akémusi Dannymu O´, Paddymu O´, McCormacovi, O´Harovi alebo O´Donnelovi.

Jediný náznak poetiky je „Pickled duck cafe“, ktoré ponúka turistické menu „Irish coffe+free jammy dodger“ (miestna mutácia lineckého pečiva, hoci mne to znie ako typ dodávky).

Namiesto romantických zaoblených black cabs z Belfastu ako taxíky jazdia obyčajné autá.

Celkom dosť pankáčov.

A konečne aj ryšaví ľudia.

Veľa barbershopov, kde si miestni bieli talibanci dávajú pristrihnúť brady, kým pôjdu do pubu alebo do kostola.

Veľa charity shopov.
Charity shopy mám rada. To sú obchody, kde lacno nakúpite celkom dobré veci. Zároveň tam môžete nechať vaše nepotrebné zbytočnosti. Napríklad oblečenie, knihy, hračky a tak. Namiesto toho, aby ste ich vyhodili alebo predali cez bazoš.
Výťažok z predaja ide na dobrú vec. Chcem tomu veriť.

Tieto obchody sídlia v dobrých lokalitách, obvykle v centre, tam, kde sa premelie veľa ľudí.
Predpokladám, že neplatia nájomné, alebo len nízke.
Preto napríklad v bratislavskom centre žiadne charita shopy nemáme.

Zdržím sa tu iba pár hodín a musím sa vrátiť do Dublinu, odkiaľ mi to zajtra letí domov.

Opäť narýchlo prekliknem internet, či Slovensko ešte existuje a drobných podnikateľov nezačali vešať na kandelábre. Že či sa mám kam vrátiť alebo tu rovno zostať, chápete.

Tak mi akosi unikne info o minulotýždňovej streľbe v Londonderry, kde príslušník miestneho znepriateleného kmeňa nechtiac zabil novinárku.
Povedal mi to až teraz po návrate v bistre jeden hosť.

S tými varovaniami od vás je to inak veľmi sympatické.
„..a dávajte si tam hore pozor“, povedal mi pri odchode na dovču iný hosť. Inak môj celkom obľúbený, lebo sa rád a z chuti smeje.
Pán ako vystrihnutý z reklamy na Breitling, šampanské a luxusné jachty. Zároveň ma v druhej vete presviedča, že Kolumbia je úžasne bezpečná krajina pre osamelého cestovateľa.
Čo on nepozerá „Narcos“??

Hm.

Keď sa ma v zahraničí opýtajú, odkiaľ som, automaticky dodávam „stredná Európa“.
Nech si to nemýlia so Slovinskom.
Lebo inak, viete, „..potatoes, potato“, povie Charlie Sheen v „Two and half men“ a mávne rukou.

Nie však tu, v Severnom Írsku.
Vedia, kde je Slovensko.
Vedia, kde je Bratislava.
A viete prečo?
Lebo u nás boli.
A rozprávajú mi o svojich zážitkoch. Niektoré sú ako z Kušturicových filmov. Keby v tých rozprávaniach nefigurovala Bratislava, myslím si, že toto sa nemohlo odohrať u nás. Pretože ja moje mesto a krajinu poznám inak.

Vrchol všetkého je chlapík z Belfastu, s ktorým sa ocitnem na hostelovej sedačke na malom ostrove v Írskom mori.
Na informáciu, že som z Bratislavy, zastrihá ušami.
„Ešte je to tam u vás také divoké?“
„Jak, divoké?“ nechápem.
„Bol som pred pár rokmi u vás v jednom bare a strieľalo sa tam. Zastrelili jedného chlapa.“
„Nebol to Irish pub?“, premýšľam.
„Áno, tak sa to tam volalo.“
„Aaa, to bolo už dávno, v minulom tisícročí, ešte v 1999, vtedy boli divoké roky“… „už to u nás dávno také nie je“, chcem povedať.

A potom si na niečo spomeniem.

A som radšej ticho.

FOTO: FOTO ARCHÍV SME – JOZEF JAKUBČO