O LYŽICIACH

Mať za partnera Íra, asi ho do týždňa zabijem.

Íri trúsia.
Neprezúvajú sa.
Pijú.
Jedia polotovary.
No to najhoršie, s čím som sa dosiaľ stretla, je ich vzťah k .. lyžiciam.

Tak napríklad včera večer.
„Vynes objednávku na stôl pri okne, dva krát losos, raz polievka. A daj mu tam dva krát maslo a lyžicu!“
Otočím sa na opätku a vykonám.
Majiteľ polievky letmo pozrie na tanier a zatvári sa znepokojene.
Pozriem sa aj ja. Polievka, dve maslá, lyžica. Všetko na mieste.
„Môžem dostať lyžicu na polievku?“
Nerozumiem.
No idem naspäť do kuchyne.
„Chce inú lyžicu.“
„No veď a čo si mu tam dala??“
Ukážem.
„To nie je lyžica na polievku!“
Hrabem sa v príborníku, až kým nenájdem takú, čo zodpovedá opisu. Vynesiem ešte raz. Tentokrát je to v poriadku.

Nedá mi to, premýšľam nad lyžicami.
Keby si bol nechal tú prvú, mohol sa ihneď najesť. Veď som mu nedala dezertnú.
No nechcel.

Možno to celé dostatočne nechápem.
Možno je v tom nejaká symbolika. Prečo je pre miestnych tvar lyžice natoľko dôležitý, že sa s inou nenajedia?
Nechápem to, pretože pochádzam z kultúry, kde si namiesto formy stolovania potrpíme skôr na kvantitu.
A slovenskí muži namiesto tvarov lyžice študujú skôr obliny kolienka, hamburgeru alebo servírkinho zadku.

Našťastie!