O MAJONÉZE

Jem tu priveľa majonézy.
Tanier pečených zemiakov, zaliatych o polnoci kopou majonézy, je presne to, čo mi pomáha prežiť dlhé šichty a nočné.
Junk food.
Inak by som už asi začala chlastať alebo opäť piť Coca-Colu, ako všetci tu na ostrove. Okrem Mary. Ona pije len jeden gin pred spaním.

Už som si na mayo celkom zvykla, a keď sa nám raz minul Hellmans, a dočasne sme používali nejaký úplný ekrazit, prvá som vybaľovala krabice, keď loď priviezla kartóny so zásobami.

Keď cez deň robím obedové sendviče, mayom už vôbec nešetrím.

Dnes sa mi ćez obed stala taká vec. Rodina dojedla. Syn, asi 13 ročný, zrazu nahlas hovorí: „To bol veľmi dobrý sendvič!“
Na chvíľu som v šoku.
Deti tu jedlo príliš nechvália. A ten sendvič bol z najobyčajnejšieho toastového chleba, natretého najlacnejšou nátierkou, čiže výživová a chuťová hodnota žiadna, zato kalorická statočná.
Pozerám, čo mal. Jasné, vajíčkový s majonézou. Švihla som mu tam ako pre seba.
„To bude tou majonézou, nešetrila som“, pozriem naňho.
„Presne“, pokýva uznanlivo hlavou a usmejeme sa na seba.
Lebo vieme, ako sladko tieto naničhodné veci chutia.