O MARY. O ŽIVOTE S ANDROIDOM.

Mary vedie hotel, v ktorom toto leto pracujem.
Celý ostrov, aj náš tristoročný dom, patria Irish National Trust (pamiatkári) a Mary si ho od nich prenajíma. V praxi to znamená, že keď si chce na záhradke postaviť ‘stonehange’ ako Anton Danko, potrebuje povolenie, a musí sa k tomu vyjadriť aj komisia, zložená z obyvateľov ostrova.

Ihneď si zapamätala moje meno a nevolá ma ‘Greta’ ako ostatní.

Ráno nájdem Mary prvú v kuchyni. Ešte v pyžame pečie scones na raňajky pre hostí.
Keď sa večer vlečiem do postele, viem, že Mary príde ešte všetko skontrolovať.
Niekedy v noci už nevládzem, som ranný typ. Vtedy ma objíme a s „God bless you“ ma pošle spať.
Mary si nerobí prestávky. Dokáže byť naraz na piatich miestach – na recepcií, v bare, v jedálni, v kuchyni, na poschodí. Denne nabeháme všetci kilometre. Toto miesto je síce krásne, no ergonomicky je to nočná mora.
„Vďaka tomu som taká štíhla, Kveta,“ žartuje Mary o psychopatickej dispozičnej úprave hotela, ktorú po sebe zanechal predošlý nájomník.

Často tu mávame živú hudbu a irish night. Šichta sa vtedy natiahne aj do rána. Íri sa aj uprostred týždňa bavia tak, akoby na druhý deň nešli do práce. Ja o polnoci odpadávam, Mary ďalej nalieva drinky. Ráno o pol šiestej prídem do kuchyne, a Mary tam už je a pečie scones. Poháre v bare sú umyté a akékoľvek stopy po večierku zmizli.
„Mary, ako to môžeš fyzicky vydržať?“
„O tom je tento business, drahá. Ťaháme celú noc, a spíme až v zime.“
A schuti sa zasmeje.

Vtedy som na to prišla.
„Mary, ty nie si človek. Ty si robot! Android.“
Opäť sa len zasmiala.

No podľa mňa je to pravda. Všetko na Mary zapadá do mojej teórie. Nespí, neje, neunaví sa.
„Mary, ešte nikdy som ťa nevidela jesť! Ale roboty nepotrebujú jesť, takže tým sa to vysvetľuje.“

Raz (raz!!!) som ju pristihla, ako si robí toast. Previnilo na mňa pozrela: „Vidíš, nie som robot, potrebujem jesť“.
„Podľa mňa len zbieraš dáta“, zapochybujem.

„Mary, čo si robila pred tým, než si došla na Rathlin?“
„Mali sme 20 rokov bar.“
„A predtým?“
„Učiteľku.“
„V škole pre roboty?“

Večer mi vraví: „Telefonovala som s priateľkou, hovorila som jej o tebe. Že si myslíš, že som robot.“
„A čo ona na to?“
„Povedala, že máš pravdu“.
Pre zmenu sa zasmejem ja.

Mary chodí vždy v čiernom, zahalená až po krk, na nohách tenisky. A hrá golf.
Raz bola celý víkend na golfe v Portrush. Vrátila sa v sandáloch a bielej blúzke s krátkymi rukávmi. Keď som videla jej opálené ruky a žilky na nohách, naznačujúce vek, pomyslela som si, že na robota má veľmi realisticky vypracovanú povrchovú úpravu tela. Človek by uveril, že má pred sebou 60 ročnú ženu.

Raz sa rozhovorila o svojej druhej reštaurácií v Corku.Tiež tam má veľmi jednoduché menu. Polievka, steak, ryba, jahňacina, a každý deň rovnaká príloha.
Nerobí fish´n´chips, vyprážané jedlá ani detské menu. Nie všetci Íri to však dokážu akceptovať. Nemá takých hostí rada.
Dokážem ju pochopiť. Tiež ku nám zablúdia ľudia s vetou „A normálne jedlo nemáte?“ a ja mám chuť dať im za tú otázku naberačkou po hlave.
Na tomto sa ani jedna nesmejeme

„Mary, ako to môžeš psychicky vydržať? Každý deň len problémy, zamestnanci, plus tá fyzická drina..“
„Mňa to baví. A jeden gin pred spaním.“
A naozaj. Keď sa v noci plazím z kuchyne, Mary sedí v kresle, telefonuje s rodinou, v ruke riadny pohár ginu, a veselo mi zamáva ‘dobrú noc’.

„Kveta, zoznámim ťa s mojím manželom.“
„On je tiež robot?“

„Mary, ako môžeš byť taká kľudná??“, panikárim, keď máme veľa hostí.
„Keď budeš mať toľko rokov čo ja, tiež budeš kľudná“, usmeje sa a za 2 minúty urobí osem sendvičov.
Zaujímavé. S vekom očividne prichádzajú výhody. A nie sú to len vlaky zadarmo. Začínam sa tešiť na moju 60tku!

„Mary, prečo si si vybrala na biznis práve náš ostrov?“
„To je trest za moje hriechy.“
„A máš veľa hriechov?“
Nepovie nič, ale podľa mňa má. Toto miesto je pracovne čistá katastrofa.

„Mary, nedoháňa ťa k šialenstvu tento chaos? Toľko vecí tu treba dať do poriadku a nemá to kto urobiť..“
Len sa usmeje.“Ja tie veci vidím. Ale kúsok po kúsku to spolu dáme do poriadku.

Jedného dňa nechala Mary celý personál doma. Okrem mňa.
Moja smeny trvali od skorého rána zhruba do polnoci. No stále boli kratšie než jej. Ja som si navyše musela dať aj prestávku. Po troch dňoch mi už od únavy všetko padalo z rúk.
„Mary, vieš o tom, že ja nie som robot, že?“
„Ale budeš, keď budeš so mnou pracovať, budeš“, smeje sa Mary.

„Mary, a nebojíš sa robiť sama večeru pre toľkých hostí?“, opýtam sa raz večer, keď sme v hoteli opäť len dve a máme plno. Inokedy sú na smene 3-4 ľudia, pričom ja ako gastarbeiter z Východnej Európy sa vlastne nepočitam.
Navyše, Mary si vopred nič nepripravuje. Všetko, vrátane príloh a omáčok ku steakom, robí čerstvé. A la carte.
Len sa pousmeje. „Toto? Toto je nič“.
„A kto bude vitať hostí, nalievať nápoje, robiť objednávky, obsluhovať v bare?“
„No ja. Ale môžeš aj ty, ak si trúfaš.“
A tak aj bolo. Večera prebieha hladko a mňa fascinuje pozorovať Mary za sporákom.
„Choď skontrolovať hostí, či sú happy“, pošle ma do jedálne, keď je príliš zaneprázdnená prípravou omáčky. Z kastróla šľahajú modré plamene, niečo flambuje. Netuším čo, pretože hoci máme každy večer v podstate identické menu, doteraz tu nikto nič neflamboval.
„Všetci sú ‘happy'“, zahlásim. „A dostali sme tri krát ‘compliments to the chef’ za polievku“, krepčím odzemok. Polievka bola totiž moja. Hubová na kyslo.
„Good girl“, pochváli ma Mary a ja sa cítim hrdo ako prváčik, čo dostal včielku.

V jednu daždivú nedeľu sme nemali žiadnych hostí. Mary si vtedy sadne do prúteného kresla pri okne a pozoruje more. Je zvláštne, vidieť ju len sedieť a oddychovať.
„Mary, o pár dní ma sem príde pozrieť môj kamarát Daniel.“
„Oh, výborne. To je tvoj boyfriend?“
„Nie, môj best friend. Chcem ťa s ním zoznámiť. On je ako ty. Tiež nie je človek.“
Mary sa len zasmeje, ale kuchárka, ktorá tam sedí s nami, a vyzerá že spí, vytreští oči.
„Mary je robot. A Daniel je príliš dobrý na človeka, podľa mňa je anjel“, vysvetľujem.
Keby ostrovné reči o mne nezačali už dávno, toto by ich definitívne odštartovalo. Malé ostrovné komunity sú vlastne dedina, a tiež sa tu všetko v krčme preberá. Napríklad koľko sendvičov za koľko libier sme dnes predali.

„V našom dome žijú duchovia“, načne raz večer Mary neobvyklú tému.
„Žena a chlapec. Ale ja spím dobre. Podľa mňa ma majú radi.“
To mi rozprávala aj Sarah. Raz vraj mali divný týždeň, keď sa dvere zamykali samé od seba, kľúče nefungovali, a hostia sa nevedeli dostať dnu ani von. Do mojej terajšej izby musel vliezť Clyde cez okno, a odomknúť.
Žiadnych duchov som zatiaľ nestretla. Ak tu nejakí sú, podľa mňa ma tiež majú radi.

Jedno treba tomuto miestu uznať – má atmosféru. Dostane vás.
Čím dlhšie tu ste, tým viac sa vám dom dostáva pod kožu. Niečo ako horský hotel v Osvietení (Shining) od Stephena Kinga, s nepríčetným Jackom Nicholsonom v hlavnej úlohe. Akurát že tu je v dobrom.
Už som mala dva krát zbalené, že z tohto paláca chaosu odídem. Mary ma dva krát požiadala, aby som zostala, aspoň kým bude preč. A ja som zostala.

Niekedy skrátka stretnete človeka, ktorý sa vám zdá natoľko zaujímavý, že ho chcete lepšie spoznať. Tak preňho začnete pracovať. Alebo sa zaňho vydáte.

Predvčerom prišli noví kolegovia. Sean z Južnej Afriky a Delphine z Francúzska.
Vydržali tu presne 2 dni. Ani sa nerozlúčili. No, škoda, nemali šancu zoznámiť sa s Mary. Možno by boli ostali.

Na Mary niečo je. S Danielom si boli ihneď sympatickí. Dohodli sa, že ak zomriem skôr než oni dvaja, čo je pravdepodobné, keďže anjeli a androidi vydržia večnosť, Daniel vysype môj popol do mora a Mary pritom bude hrať na klavíri.
Ale keď sa najbližšie vráti na ostrov, už pôjdem. Tentokrát definitívne.
Čaká na mňa Škótsko.