O NEDEĽNOM BRUNCHI

Pamätáte, ako ste si u mňa občas povzdychli?
„Ách, keby ste tu tak mali viac miest na sedenie..“
„Ách, keby ste k tým koláčom mali ešte aj kávu..“

Neviem, či viete, ale minulú nedeľu som vám to splnila.
Urobili sme s MONO café brunch a bolo tam všetko, nad čím ste vzdychali. Jedlo, výberová káva, koláče, šampido, zaujímavé ženy, sympatickí muži, dobre vychované deti, pohodlné štýlové prostredie a veľa miesta na sedenie.
Poviem vám, ako to bolo.

Bez vašej asistencie by tá akcia vlastne ani nevznikla.

Už celú sobotu som makala. Nakupovala, vyrábala kávový karamel, králičie paštéty, do ktorých som pinzetou ukladala brusnice. Prepravky vecí, určené na catering, sa množili. Premýšlala som, či v Bratislave existuje dostatočne veľký nákladný taxík alebo zavolám rovno sťahovákov.
A vtedy Iris zdvihla telefón a pred mojimi dverami sa objavil mne dosiaľ neznámy Matej-Intelektuál.
Matej vyzeral, že vláčiť prepravky a robiť taxikára je presne to, čo chce v sobotu poobede robiť, hoci ho doma čaká Princezná Pocahontas.

Potom prišla nedeľa ráno.
Brunch začínal 10.30 a mala som vyrátané, že do 9.45 to všetko stihnem uvariť. A že mi to potom pomôžete odviezť, lebo ste mi to pred týždňom ponúkli.
Takto, mne keď hostia niečo sľúbia, beriem to za tie roky už trochu s rezervou, lebo viem, ako to chodí. Dobre najedení, ešte zaplavení endorfínmi, nerozmýšľate úplne triezvo. Preto sa podľa mňa toľko žiadostí o ruku, peniaze a podobne, odohrá práve v reštaurácií, bare, prípadne v posteli.

Na minútu presne, o 9.45 zaparkovala pred bistrom dodávka a v nej Aďka-takmer-nevesta a Erik-Labužník. Erik bol indisponovaný šoférovať, tak prenechal miesto za volantom svojho auta Aďke. V takýchto stavoch sa bežne zostáva doma v posteli a pije šťava z kyslých uhoriek. Ale obidvaja vyzerali, že nakladať mastné veci do auta a kodrcať sa rýchlosťou 20 km/h (aby sme nerozbili paštéty v skle) jednosmerkami okolo uzavretých Mlynských Nív v nedeľu ráno je presne to, čo chcú robiť.
Aďka išla opatrne akokeby mala náklaďák plný dinosaurích vajec. Erikovi sme zverili termosku s kávovou omáčkou a držal to celou cestu ako svätý grál.

Potom sme prišli pred MONO a tam už čakala Iris-the-irish-coffee-queen a mladá Charlotte-Brönteová v zelených šatách, a pomohli nám to vyložiť a pripraviť.
Už o 10.00 sa na kľučku zakvačili prví hostia. Ale sme ich nepustili. Potrebovala som si pripraviť veci. Až neskôr som si všimla, že to boli kamaráti a jeden z nich bol iba v kraťasoch.

A potom bol brunch.
Keď som vás videla, ako idete domov, prejedení, no vysmiati, s vypučenými bruškami, v rukách štrúdle, ktoré ste už nevládali zjesť, cítila som hlboké uspokojenie.

A potom bol koniec a musela som baliť.
„Máš nejak vyriešený odvoz?“, spýtala sa Iris. Jasné že som nemala. Lebo ja sa sústredím hlavne na úvod a vyvrcholenie, nie na záverečnú postprodukciu. Preto ma niekedy hostia musia upozorňovať, že chcú zaplatiť.
Ponúkli sa mi až dve autá. Matej-Intelektuál a Jakub-čo-nečíta-knihy. Jakubovo auto bolo obrovské a vyzeralo strašne novo. Napriek tomu nezaváhal a naložil tam celý môj mastný bordel. Podľa mňa sme ten batožinový priestor pokrstili, lebo bol dokonale čistý, akoby sa v ňom ešte nikdy nič neviezlo.

Takéto veci oceňujem. Lebo viem, aký majú ľudia vzťah k svojim autám. V ‚minulom živote‘ som krátky čas robila asistentku jednému košickému mafi-ehmm-podnikateľovi, a keď sme niekam išli v jeho mercedese s bielym interiérom a dreveným obkladom, musela som sa dobreže nie vyzliecť a vyzuť. Ten by mi to neodviezol.

Niečo na našom brunchi mi však po celý čas nesedelo.
Niečo bolo inak.
Nevedela som to pomenovať, až kým som v utorok (v pondelok som ešte dávala do poriadku kuchyňu) neotvorila bistro a hneď prvá objednávka bola že „prosím si polievku s prosciuttom, ale namiesto prosciutta mu tam dajte morčacie mäso“.

Vtedy mi to došlo! V nedeľu ani raz nepadla otázka ohľadom zloženia. Že či je tam cibuľa, cesnak, mlieko, paprika, múka, že to chcete bez omáčky, bez mandlí, bez kvetov. Nemali ste s ničím problém a dali ste si to jedlo ako bolo. Jediné, čo vás trápilo, bolo, nech vám nedám priveľa. Lebo už nevládzete.

Prekvapilo ma to. Nie som na to zvyknutá.
Ani na láskavosti a nezištnú pomoc od neznámych ľudí.
Lebo v dnešnom kočnerovskom svete od vás takmer každý v skutočnosti niečo chce.

Pri umývaní riadov som nad tým ešte dlho rozmýšľala.
Koľkí ste nám pomáhali, aby tento brunch vznikol. A akých fantastických kamarátov má Iris.
A len sa mi potvrdilo to, čo už viem.
Že najkrajšie na tejto práci nie je lúpanie 30 kíl zeleniny, ani nočné čistenie kávovaru a vysávanie sedačky.

Najkrajšie na tejto práci je to ‚medzi tým‘.
Ľudia.