O PRÁZDNYCH KUFROCH

Je niečo veľmi smutné v tom, keď zomriete, a jediné, čo po vás zostane, je prázdny kufor.

„Nie si na Dobrom Trhu?“ pípla mi v jednu aprílovú sobotu SMS.
„Nie som“.
„Dojdi.
Práve som sa vrátila z ľudoprázdneho ostrova v Atlantiku. Predstava niekoľkotisícového davu na Jakubáku mi príliš pripomína blížiaci sa návrat do práce za sporák.
„Nejdem!“
O 15 minút: „Idem, počkajte ma.“

Pretože, je niečo hlboko zmysluplné v tom, stráviť deň s ľudmi, ktorí vás majú radi. Vykročím zo svojej zóny komfortu. Veď, ktovie, možno niečo zaujímavé zažijem. Doma ni.

Počkali ma. Postavili sme sa do fronty na cestoviny od „bezdomovcov“. Pre mňa vždy povinná zastávka. Sergej, riaditeľ tohto občianskeho združenia, bol pred pár rokmi v Thajsku a naučil sa tam parádny recept. Aspoň takto mi to jeho kamarát, Jakub-Fotograf, hovoril. Odvtedy „bezdomovci“ valcujú pouličnú gastroscénu a ja sa do tej fronty vždy rada postavím. Je niečo príťažlivé v tom, pozorovať, ako druhý pripravuje vaše jedlo.
„Kedy ja budem pri varení takáto kľudná??“, vravím a obdivujem slečnu, ktorá ležérne mieša vareškou obsah woku a ignoruje 50 hladných ľudí v rade.
„Ty nevieš byť kľudná, Kvetka.“ Kamaráti sú drsne úprimní.

Na zemi sedí druhá kuchárka, očividne si dala pauzu. Vidím, ako si ma prezerá. Od hlavy, cez môj košík, až po päty. Nie tak po slovensky, po očku od boku, ale priamo a bezostyšne. Uznávam, nedala som si záležať na výbere outfitu. Lenže moja, ja som sa práve vrátila z mekky zízania, z Belfastu, toto ma nerozhádže. Prezerám si ju tiež. Celá v čiernom, dlhé vlasy, nohy ležérne natiahnuté, oddychuje na holej zemi. Minúty plynú, cestoviny sa pomaly premiešavajú, rad sa nepohol ani o piaď. Už sme sa celé prezreli a dívame sa navzájom do očí, kto z koho. Nakoniec sa usmeje, odvráti pohľad a vráti sa naspäť do práce.

S cestovinami ideme ku chalanom domov, pozvali ma na návštevu, práve sa presťahovali. Prekľučkujeme sa pomedzi stánky, cestou ešte zahliadnem Adama-Kníhkupca a zamávame si.

Ich byt je plný divných a fantastických vecí. Niektoré slúžia ako nábytok, iné ako dekorácia. Za každou je nejaký príbeh. Napríklad v hale majú obrovský elektrický mlynček na kávu. Za socíku také bývali v potravinách pri pokladni. Bežná rodina má v hale skôr .. vešiak? V obývačke majú obrovský drevený stôl, ako vystrihnutý z Domčeka v prérií. Zachránili ho pred dažďom a Zbernými surovinami. Na takom by som iné pop-up večere podávala!

„Načo ti je toľko kufrov?“, dívam sa na pyramídu kufrov, ktorá siaha snáď po plafón.
„To je po mŕtvych mníškach.“
„Čo??“
„No z kláštora. Keď zostarnú a zomrú.“

Idem domov. A v autobuse celý čas myslím na tie kufre. Že je niečo veľmi smutné v tom, keď zomriete, a jediné, čo po vás zostane, je prázdny kufor na povale.

 

PS: Ďalšie storky, napríklad o Vás, nájdete na Polievočka Facebooku. Netreba mať FB konto, stačí mať internet.