O SEGEDÍNE A PÁNOCH V OKULIAROCH

Prvý segedín v živote som jedla až niekedy po dvadsiatke. My sme to doma nikdy nevarili.
Keď sme si s Danielom otvorili Polievočku, zistila som, že hostia sa primárne delia na dve základné skupiny.
/Ono je tých skupín viac, ale toto nebude článok o typológií podľa gastro/.
Prvá skupina sú ‚Dobrodruhovia‘. Vyhľadávajú netradično. Mango morky, pho, laksu, šošovicu s ananásom a podobné veci.
Druhá skupina sú ‚Rurálni‘. Tí potrebujú ku šťastiu guláš, fazuľovú a fašírky. Požiadavka na segedín vzišla odkiaľsi z tejto entity. To sme ešte sídlili v priestoroch pod Bratislavským hradom na Zámockej ulici, a miestne obyvateľstvo bolo viac ‚rurálne‘ než ‚dobrodružné‘. Hlavne tí z parlamentu.

Otvorila som si kuchársku knihu ‚Varíme bez skúseností‘ a naštudovala si segedín.
Moje prvé segedíny neboli nič zvláštne. Boli také ok.
A potom som raz na internete videla variť segedín veľkého chlapa v okuliaroch, čo sa volal Jarda. Bol celý v bielom, a podľa toho bol určite šéfkuchár.
Nemohol byť bežný kuchár. Pretože v bielom sa nevarí.

V bielom sa manažuje.

V bielom sa hovorí ‚Áno!‘ prípadne ‚Nie, zhor v pekle za to, že si ma podviedol s družičkou!‘ alebo ‚Urbi et orbi‘ prípadne ‚Drahí veriaci, hoďte do zvončeka, ale nech nepočujem štrngať mince!“
No do kuchyne, na každodenné varenie, je biela farba úplne nepraktická.

Tak teda, na videu sa ten veľký chlap, Jarda, rozplýval nad mäsom a prežíval prípravu segedínu tak intenzívne, že Daniel, ktorý to pozeral so mnou, vstal a išiel kúpiť bravčové pliecko a kapustu.

Za týmto jedlom bolo skrátka niečo viac.
Chcelo to iný recept. A iný prístup.

Pôvodný recept z ‚Varíme bez skúseností‘ používal bravčovú masť. Ale tá z obchodu nevonia, a zdroj na domácu som vtedy ešte nemala. Z pečenia kačiek mi však ostávali litre kačacej masti. Tak som to tam dala.
A potom som sa zoznámila s iCesnakom z Komoče, ktorý pestoval cesnak a červenú papriku. Môj segedín to odstrelilo na iný level. Na ten, čo poznáte teraz.

„Bolo všetko v poriadku?“, pýtam sa Pána-v-okuliaroch. Osvojil si zvyk chodiť ako prvý, aby sa mu ušlo miesto na sedenie, a o 11.10 je už zakvačený na kľučke. Predbieha aj Pána-z-reklamy-na-jachtu a Pána-čo-má-rád-výhľad, ktorí doteraz držali prvenstvo.
Pán-v-okuliaroch je náročný. Je to ten typ, čo doma varí hovädzí vývar dvanásť hodín. Pracuje neďaleko, no nechodieval k nám. Až raz minule poobede zablúdil a celkom dobre sme sa porozprávali. Dával mi odporúčania a kládol všetky tie otázky ako ľudia, čo ma vôbec nepoznajú. Že prečo nerozšírim biznis, že mám mať zamestnancov, expandovať a tak.

„A načo by mi to bolo?“, pýtam sa ho.
Zostal trochu zaskočený.
„Akože načo, veď peniaze, MOC“, rozhodil rukami.
„Mne momentálne stačí, čo mám. Umožňuje mi to žiť ako chcem. Neodložím si, ale na tri mesiace v roku sa môžem zbaliť a cestovať po svete. Má niekto z okolia takú slobodu ako ja?“
Na to nepovedal nič, ale díval sa na mňa trochu ako na blázna.

Myslela som si, že už nikdy nepríde. Ale bolo to inak. Odvtedy chodí takmer každý deň.
Minule teda došiel a objednal si vriaci segedín.
„Je všetko v poriadku?“, pýtam sa opatrne.
Lebo tie prvé porcie ešte nie sú ono. Dokončujem minútu pred otvorením, za jazdy dochucujem, polievky nestihnú postáť, je to vrelé, a tak.
Ale už to mal zjedené.
„Rozmýšľam, kde moja babka robila chybu“, usmieval sa.

Bol to ten najkrajší kompliment, aký môžete dostať.