O ŠTAMGASTOCH

Sedel raz u mňa pán s dokonale bronzovým opálením ako z reklamy na jachtu.
„Aj ja som kedysi chcel mať podnik. Kaviareň. Ale len pre známych. Pre kamarátov. Na cudzích by som nemal nervy.“

Rozumela som mu.

Ale keď máte podnik, nemôžete si vyberať, kto vás navštívi. Teda, nie úplne. 😉

A preto pán zatiaľ nemá svoj podnik.
Ale trávi veľa času v mojom.
Dosť dlho som si myslela, že to berie len ako recesiu, keďže Polievočka, so mnou na čele, je niekedy čistá psychiatria. Mohol by obedovať kdekoľvek.
Časom som však pochopila, že k nám chodí naozaj rád.

Priviedol svoju rodinu, priateľov, a vyberá si také časy k návšteve, že takmer vždy má okolo seba niekoho, s kým si má čo povedať.
Naše bistro je svojím spôsobom už trochu aj jeho.

Tento stav sa volá ‚byť štamgast‘.

Sedí tento príbeh aj na teba?
Nečudujem sa. Je vás takých viac.
Dnes ste sa traja stretli za stolom.
Martin Wannabe-Svokor, Vojto Florida a Slečna Čo-vedie-alternatívne-životy.
Keď som vás videla vo dverách, vedela som, že to bude dobré. A bolo.
Hrala fajn hudba, všetci ste jedli škótsku rybaciu a celý čas ste sa o niečom rozprávali a smiali, hoci sa absolútne nepoznáte.
Robila som si svoje a bolo mi dobre.

Pri ďalšom stole sedel Pán Utorok, Jakub Facebook a Marek Čo-má-rád-ryby, Erik-a-jeho-dámy, Laksisti, Termoskové dámy, a vtedy som si uvedomila, že ja to mám.

To, čo chcel pán z úvodu nášho príbehu.

Podnik pre známych a priateľov.