O TOM, ŽE NA NIEKTORÉ VECI NIE JE NIKDY NESKORO

Dobre, uznávam, v štyridsiatke už asi nebudem mať deti, ani si nevyskúšam život na intráku.
Ale prišli raz ku nám dvaja neznámi páni.
Poobzerali sa, usadili, a ten vizuálne mladší hovorí:
„Aj ja som bol vtedy na tom splave.“

A díval sa na mňa s očakávaním.
Že čo ja na to.

Na dve sekundy znehybniem.
Toto nie je úplne štandardná prvá veta, akú poviete obsluhe v podniku, kde ste v živote neboli.

A potom mi to došlo.
Zhruba pred troma rokmi sa konal splav, na ktorý náš hosť, Patrik Dekonštruované-Pho, prepašoval bandasku nášho kohútieho Pho a prekvapil ním kamarátov. Lebo na splave podľa mňa nečakáte, že niekto bude tajne ťahať z Bratislavy varené slíže, kohúta, koriander a mungo klíčky. Celú story som opísala na internete kedysi veľmi dávno. Toto musí byť jeden z Patrikových kamarátov.

A bol.

Pán Aj-ja-som-bol-na-tom-splave to celé zjavne nosil v hlave, a síce po pol roku, no predsa, sa prišiel pozrieť, ukázať a pokecali sme, ako na tom splave vlastne bolo. A konečne si to mohol v hlave „mentálne odfajknúť“.

No uznajte, dá sa tento job nemať rád?

Nosíte niečo v hlave?
Choďte tam!
Alebo mu/jej to povedzte.
Podľa mňa nie je neskoro.
A uľaví sa vám.