O VEGÁNSKYCH PREPRAVKÁCH

Priviezli mi tovar.
Kuriér bol nový a neponáhľal sa, nuž zarozprávali sme sa. Moja objednávka bola z vegan shopu, aj chlapec bol čerstvý vegán.
„My sme tiež otvorili vegánsku reštauráciu“, pochválil sa.
„Hej, viem“.
„A koľko vám sem denne príde ľudí?“, vyzvedal.
Povedala som.
Vypleštil oči a ešte raz prebehol očami náš skromný interiér.
„To čo tu obsluhujete nahá, že tu tí ľudia stoja???“
„Ja sa nemusím vyzliecť, aby mi tu ľudia stáli frontu. Oni tu budú stáť NAPRIEK TOMU!“

Kuriér chvíľu pozeral ako Tóno Hrnko na Vegánskych hodoch. A potom odišiel tak rýchlo, že zabudol aj prepravky, v ktorých mi doniesol tovar.

„Je to celebrita, bývalý model“, povedala mi slečna, čo sedela v bistre a vypočula si náš rozhovor.

Najprv mi to vadilo. Tie zabudnuté prepravky.
Totiž, mám v práci fakt málo miesta, všetky zbytočnosti zo skladu okamžite vyhadzujem.
Ale potom som raz potrebovala krabicu a nič okrem ‚vegánskych prepraviek‘ nebolo voľné, tak som jednu poskladala.

A zaľúbila som sa!

Taký skvelý výrobok to bol. Pevný. Priestranný. Stohovateľný. Dobre sa to držalo. Zelenina dýchala.
Ako som mohla mať túto skvelú vec mesiac doma a nevedieť o tom???
Bol to podobný pocit, ako keď som na ZŠke vyhrala knihu ‚Vajce a ja‘ od Betty McDonaldovej, a prečítala som si ju až na strednej. Lebo veď čo už mohlo byť zaujímavé na knihe o vajciach? Ale bolo!

Rozhodla som sa, že si tie prepravky nechám.
Začala som vyrábať vlastnú vegánsku majonézu. Mandľové mlieka. Kešu smotanu.
Pretože, keby som si niečo objednala, prišiel by kuriér-fotomodel a vzal by mi moje vegánske prepravky.
Ako sa poznám, určite by som sa priznala, že ich mám. Lenže, mala by som ich vrátiť. Aj tak viem, že nie sú moje.

Možno aj vy máte doma opretú o stenu vec, ktorú prehliadate. Možno je to dokonca človek.
Ale čo keď je to niekto alebo niečo výnimočné, čo váš život urobí krajším, keď to/mu dáte šancu ?

Ako .. moje vegánske prepravky.