Ťažký týždeň. Ale zakončený pekným popoludním.
Pršalo, a dnu sa stretli Sandra Pavlova, Čili Tomáš a Pán Kolumbia. Všetko priatelia bistra, no táto kombinácia nemá šancu sa bežne stretnúť.
Sandra už 11 rokov (viete o tom, že toľko trvá aj vojna v Sýrií?) žije v Londýne, a prezývku ‚Pavlova‘ získala, keď mi do bistra prišla napiecť Pavlovej torty. Kedysi som vám toho u mňa celkom dosť dovolila, milí hostia.
Tak sme sa so Sandrou vlastne zoznámili. Hostia, ktorým sa jej Pavlove ušli, doteraz spomínajú.
Sandra nemá rada arómu jahňacieho, no spravila som jej jahňaciu ouzi palacinku, dnešnú libanonskú novinku a odhodlane išla do nej.
Čili Tomáš len nakukol, či niečo nemám.
Sadol si k Sandre, upiekla som mu jahňaciu palacinku, a keďže tiež má s UK históriu, vedela som, že tí dvaja kliknú. Netrvalo dlho a už preberali londýnske letiská a Tomi sa smial.
Z auta vybehol Pán Kolumbia s vlastným hrncom po vedro Karibiku. Sandrinu Pavlovu nemal, no pochválil mi zlepšený hudobný vkus a zasa vytiahol kauzu ‚Lojzo‘. JEDNA pesnička od nich bola v playliste! JEDNA. Kvoli Pánovi Kolumbiovi som ju nakoniec odstránila z playlistu, ale dosmrti mi to bude pripomínať. Na čo sa chytil Čili Tomáš a znovu sa smial, lebo kauzu ‚Lojzo‘ poznal.
Sandra priniesla šarm, nový vibe, čerstvý vietor, ktorý nemal nič spoločné s jedlom, varením. Potrebovala som to ako soľ!
Vonku zúril Servác, Pankrác, Bonifác, no my sme boli na Ibize, preskúmávali pláže na Malorke, viezli sa s Pánom Kolumbiom v autobuse londýnskym Bombayom, boli sme Lisabone, vo Fínsku, a bolo mi strašne fajn.
„Mala by si ísť na Ibize na diskotéku,“ odporúčal mi pán Kolumbia, „chodia tam aj deväťdesiatnici.“
„Ja chcem chytať ryby vo Fínsku,“ vzdychla som.
Keby nám bol niekto v tom momente spravil kávu v džezve alebo čaj, okamžite si k nim prisadnem a zabudnem na celý svet. Len ten niekto som asi mala byť ja.
Aj im bolo fajn. Už dávno zjedli, no ďalej sedeli, len Pán Kolumbia sa opieral o pult, 20 minút na odchode, nikto sa nikam neponáhľal, spriaznené párty duše, traja milí, láskaví ľudia, priam neslovenskí, boli si sympatickí, aj oni to cítili, a tieto momenty sú vzácne, na mojej práci jedny z najkrajších.
V takýchto chvíľach prítomnosť ŽIJEM, nie prežívam. Má to pre mňa hodnotu a celú tú hromadu práce v kuchyni potom dokážem videť inak, keď viem, že vďaka môjmu jedlu vydistilujem z dňa takéto momenty.
„Mala by si chodiť častejšie,“ rozlúčila som sa so Sandrou.
„Rád som Ťa spoznal,“ povedal Pán Kolumbia.
A potom už bol koniec.
Škoda.
