Vraví sa, že peniaze nesmrdia. Ten, kto to tvrdí, asi ešte nikdy neovoňal mongolský tugrík. Tugrík je stredoázijská papierová mena, nasiaknutá pachom neumytých rúk jedákov baraniny, impregnovaná baraním lojom a fermentovaná v podpaží capa.
Z mojej prvej cesty po strednej Ázií som priniesla domov strašné darčeky. Vtedy sa mi však zdali dobré. Väčšine kamarátov som dala pre šťastie neminuté tugríky, lebo na nich boli pekné obrázky koní.
Ale napríklad Ferinovi, môjmu vtedajšiemu šéfovi z reklamnej agentúry, milému chlapovi s perfektnou manikúrou, ktorý chodil vyvoňaný a upravený ako zo škatuľky, až si veľa ľudí myslelo, že je gay (nebol), ktorý ma pustil na vyše 2 mesiace preč, preplatil mi 100 percent platu, a každé 2 týždne, keď odomňa dostal email, volal mojej babke, že žijem, tomuto dobrému mužovi som priniesla .. krčné stavce z barana.
To je taká nomádska spoločenská hra.
Hádže sa to trochu ako kocky. Na tých darčekových stavcoch bolo ešte stále trochu špiny (alebo tkaniva?), všimla som si, keď som ich sypala Ferinovi do čistej vymanikúrovanej dlane, no neuhol a zobral si ich.
Ďalej som mu priniesla tuším ‚aarol‘. Betónovo tvrdý mongolský syr, sivý od množstva rúk, ktorými prešiel.
Nákladiak plný aarolu, ktorý muži v bagandžiach na korbe prehadzovali lopatami zo zeme do vriec, je desivá spomienka na jedlo, a dokonca ani Daniel, ktorý tam bol zhodou okolností vtedy somnou a mal vysokú toleranciu, odvtedy nedal aarol do úst.
Tieto tri veci – aarol, stavce a tugrík – mi prišli ako čistá esencia Mongolska, a veruže aj boli. Stačilo privoňať.
Pokračujúc vo výskume, ovoňala som minule euro. A nič. Nesmrdelo. ????
