PEŤKO

Niekedy sa stane, že okrem rodiny ‚zdedíte‘ aj celú partiu človeka, s ktorým žijete. Ak si s niektorým z nich porozumiete, je to šťastie. Tak som sa zoznámila s Peťkom ‚Dobe‘.

Väčšina z nás si celé roky myslela, že sa tak naozaj volá. Lúka, kam sme chodievali variť guláš, bola ‚lúka Peťka Dobeho‘. Chata v Tatrách, kam sa chodilo na lyžovačky, bola ‚chata Peťka Dobeho‘.
Až na jeho pohrebe sme zistili, že to bola iba prezývka.

Peťko ma mal rád. Volal ma ‚Červená sestra‘.
Veľa sme toho o sebe nevedeli. Ale čo som vedela, mi stačilo, a to ostatné ma nezaujímalo. Aj tak by to nebolo zmenilo môj názor naňho. On ma videl podobne. Bolo to s nami skrátka tak.

Chodievali sme spolu variť guláš na kopec kdesi za Trnavou, odkiaľ je vidno Smolenický zámok. Tej lúke sme inak nepovedali než ‚lúka Peťka Dobeho‘. Rástli tam jahody a v strede boli dve veľké čerešne. Niekedy sme tam v spacákoch zostali až do rána.

Vedel to so psami, poslúchali ho na slovo. Jeho najmilší bol Benco. Väčšinu o Bencovi viem len z rozprávania chalanov. Nebolo vraj na svete oddanejšieho psa. Urobil pre Peťa všetko.
Mohol byť akokoľvek hladný, keď mu niekto núkal jedlo, pes sa najprv pozrel na pána. Kým Peťo neprikývol, pes si nevzal.

Raz v noci sme na lúke nechtiac zrazili divého zajaca. Chudák, ešte žil. Peťo bol kdesi kilometer od nás. Zavolali sme mu, nech sa príde pozrieť, či sa zajac nedá zachrániť. Prišiel, zobral ušiaka do krovia a o pár minút nám už len podával zajačie stehná a medailónky.
Čo už, Peťo bol praktický muž.

„…a skoro vždy sa smial, to o ňom napíš!“, povedal Daniel. „Že sa rád usmieval. Dobrák to bol. Len nehľadel na svoje zdravie“.

To bola pravda. Peťo si život a cukrovku príliš nepripúšťal. Ten inzulín si však v lete k moru zobrať MAL.

Keď zomrel, už nič nebolo ako predtým.
Posledné veľké stretnutie celej partie bol Peťov pohreb. Ktovie, ako to Peťov otec vysvetlil Bencovi. Dá sa psovi vysvetliť smrť človeka?

Neviem, či bol šťastný. Muži o takých veciach medzi sebou nehovoria. Ja si myslím, že skôr nebol. Inak by na seba tak nekašľal.

Občas nám rozprával o svojich priateľkách. Vždy si našiel nejakú „problémovú“. Alkoholičku, na drogách, chorú a tak.
„Dávam ju teraz trochu do poriadku“, hovorieval.

Keď nad ním niekedy premýšľam, nemožno s istotou povedať, kto vlastne koho dával do poriadku. Peťko ženy, ženy Peťa, Peťo nás, my jeho, Peťo psy, psy ženy, psy Peťa, psy nás .. alebo ako to vlastne celé bolo.

Asi to bolo tak, že sme sa všetci potrebovali navzájom.