PIATOK TRINÁSTEHO

Dnes je trinásteho decembra a tento post mal byť pôvodne o Luciách, ktoré dnes majú meniny.
Lenže je PIATOK TRINÁSTEHO. Preto vám porozprávam niečo iné.

Sedeli sme s Ianom pri ohni vo veľkej kuchyni na Berneray (Berneray je ostrov v Atlantickom oceáne na Hebridách).
Boli sme sami, v ten deň na ostrov nikto neprišiel. Vonku sa čerti ženili a vyzeralo to, že nám vietor odnesie strechu.
„Kde spíš?“, opýtal sa Ian.
Na Berneray je to totiž tak, že hostel sa skladá z hlavného domu, kde je veľká spoločná kuchyňa a jedna spálňa. Vedľa sú ešte dva menšie domčeky, kde je kúpeľňa a ďalšie postele. Jeden z nich sa volá ‚Honeymoon apartmán‘. Ak nie ste párty typ a ruší vás hluk z kuchyne, spíte radšej tam. Domy sú niekoľko metrov od mora a do okien vám pomaly špliecha slaná voda.
„Tu, v izbe pri kuchyni“, odpoviem.
„Vlastne, včera som sa presťahovala z ‚Honeymoon apartmánu'“.
Ian sa pousmial. „Prečo?“
„A vieš, že ti neviem?“, zamyslela som sa.

Ian prihodil do ohňa naberačku uhlia, pohodlne sa usadil a porozprával mi historku, ktorá navždy zmenila môj pohľad na Berneray.
Zvykol tu tráviť Vianoce. V jeden Štedrý deň bol vonku rovnako mrazivý vietor ako dnes a treskúca zima. Ian začul cez okno kroky a škripot štrku na cestičke okolo domu. Prichystal na stôl ďalší pohár pre prichádzajúcu návštevu.
Kroky obišli dom.

Nikto však nevošiel.

Ian pozrel všetkými oknami von. Nebolo tam nikoho.
Po čase prišiel Klaus, Ianov kamarát, celý vyzimený.
„Nevidel si niekoho vonku?“, spýtal sa Ian.
„Nie, sme tu len my. Pre koho je ten ďalší pohár?“

Ian vraví, že by už nikdy nespal v ‚Honeymoon apartmáne‘. Strávil tam jednu noc. Nepamätám si, čo presne sa mu tam stalo. Myslím, že si to nechcem pamätať. Ale ráno sa okamžite odsťahoval do hlavného domu, do izby pri kuchyni. Tam sa cítil bezpečne.
Jeho priateľka mala pred rokom rovnaký zážitok.
Než som spoznala Iana, v ‚Honneymoon apartmáne‘ som strávila dve noci. Z toho jednu sama. Keď sa na tretí deň uvoľnila izba pri kuchyni, okamžite som sa presťahovala. Neviem vysvetliť, prečo. Bol to taký tiesnivý pocit.

Niečo tam totiž bolo.

„Ian, čo to podľa teba je?“
„Neviem. Možno je to jedno z tých miest, kde je membrána našej reality tenká a niečo paralelné presakuje von“.

V tú noc som v izbe pri kuchyni zatiahla rolety na všetkých oknách. Šťukla som vypínačom pri dverách a dvoma jeleními skokmi preletela 5 metrov do postele. Ale aj tak som ešte dlho nevedela zaspať.