PUNK NA OSTROVE

Sú veci, ktoré nemôžete zmeniť.
Môžete s nimi bojovať. Môžete sa rozčuľovať. Alebo ich môžete akceptovať. Jediné, čo viete zmeniť, je váš prístup.
Z dlhodobého hľadiska tým nakoniec možno zmeníte aj realitu.
Mne trvalo asi týždeň, kým som pochopila, že nezmením veci na Rathline, a prečo.

Odvtedy som tu oveľa šťastnejšia.

Kolegovia ma večer začali pozývať na pivo.
A spotreba čistiacich prostriedkov v hotelovej kuchyni sa opäť vrátila do normálu.

Hoci, naďalej zostáva veľa vecí, ktoré odmietam robiť.
Dávať nože do umývačky riadu. Používať bujón kocky. Jesť scones. Nazývať margarín na sendvičoch maslom. Predávať mrazené koláče. Robiť espresso na nevyčistenom kávovare.
Môžem to však ofrfľávať a odmietať s úsmevom, a zapíjať to s kolegyňami vedrami filtrovanej kávy. Pretože filter – ten meníme.😉

Dnes bol výnimočný deň. Na ostrove vypli na celý deň elektrinu. Deje sa to raz ročne, kvoli údržbe. V praxi to znamenalo, že ostrov ostal čiastočne aj bez vody (čerpadlá na vodu nejak súvisia s elektrinou), bez plynu, a bez internetu.
Intenzívne som si spomenula na domov, na Bratislavu, kde sa v susedstve nášho bistra stavia nová autobusová stanica. Každú chvíľu nám kvoli tomu niečo vypnú. Často bez ohlásenia. Napríklad vodu. Elektrinu. Plyn na 40 dní (áno, štyridsať, to nie je preklep).
Keď sa to stane, obvykle mám nútene zatvorené a vypijem pol fľaše alkoholu, určeného na pečenie.
Pretože slovenský hosť rád platí kartou, potrebuje blok z registračnej pokladne, potrpí si na dodržiavanie otváracích hodín, očakáva kompletné menu, aktualizácie na Facebooku a na internete, krátke čakacie lehoty a horúce polievky. A na to treba elektrinu. A vodu. A plyn.

Tak som bola zvedavá, ako sa s tým ostrov popasuje.

Nezavreli sme.

Raňajky sa pripravovali v kľude. Žiadne, že rýchlo navariť, lebo za hodinu nás vypnú.
Keď o 9.01 všetko zhaslo a nastala tma, zapálili sme sviečky. Nedosmažené „ulster fry“, čiže klobásky, slaninu, vajcia, hríby a rajčiny sme dali Henrymu, nášmu ovčiakovi. Tie dosmažené šťastlivcom, čo si objednali ako prví. Ostatní dostali maslo, džem a scones.
Riad sa nedal umývať, tak sme vyťahovali stále nový a nový, čistý. Večer nás potom v kuchyni čakali stohy mastného zaschnutého potešenia.

Záchody nesplachovali.

Upratovanie izieb po odchádzajúcich hosťoch a príprava pre tých prichádzajúcich boli nemožné.

Okolo obeda sa minula posledná horúca voda na kávu a čaj. Začal sa piť alkohol a balené vody.

Keďže polievka sa nedala zohriať, na obed boli sendviče.

A čo na to hostia?
Íri pokojne sedeli a po tme žuli sendviče. Maximálne si niekto povzdychol, čo by dal teraz za šálku kávy.

Išla som na pláž. Keď som sa po niekoľkých hodinách vracala, v oknách sa stále nesvietilo. Ešte nás nezapli.
V bare u McQuriho urobili vzadu na dvore oheň a pokúšali sa niečo grilovať. Začalo však pršať, hahaha.

Všetci sme boli na tom rovnako.

Zapálili sme oheň v krbe v hotelovej jedálni. Na stoloch horeli sviečky, hostia pili víno namiesto vody, a všetci spoločne sme v kľude sedeli, užívali si výhľad a čakali.

Zrazu sa barák rozžiaril ako Boris Jelcin na Nový rok.
Z jedálne sa ozval jasot a obrovský potlesk.
Tak ideme variť, večera je v Írsku hlavné jedlo dňa.

Dnes bol výnimočný deň. Dnes ma to tu totiž vážne začalo baviť!