SEVERNÉ ÍRSKO. Ako som vyliezla na Slieve Donard v sandáloch.

Severné Írsko – to nie sú len ovce, pivo a náboženské konflikty. Sú tam aj hory. Veľa ľudí o nich netuší, a keď sa povie Írsko, ako prvé vam asi nenapadne turistika, že? Tak vidíte.
Vďaka tomu Mountains of Mourne nie sú preplnené a väčšinu turistov tvoria hlavne domáci.
V hoteli na ostrove, kde som pracovala, mi príjemná írska rodina venovala na rozlúčku tučný tringelt, vizitku a pozvanie na návštevu. Žili v Newcastle a vraj je tam mimoriadne pekne, lebo majú nad mestom hory a pod nimi oceán.
Ako dôvod k návšteve mi to úplne stačilo. Prvé tri fotky z Googla len potvrdili, že áno, toto chcem.
Do Írska prišiel za mnou na pár dní aj Daniel. Poukazovala som mu ‚moje‘ Antrim Coast od Ballycastle až po Coleraine a tešili sme sa do Newcastle. Lebo to bolo niečo nové.
 
Najvyšší vrch Mournes a vlastne Severného Írska je Slieve Donard. Meria 850m nm, čo sa vám nemusí zdať veľa, no prevýšenie je 818 metrov a v záverečnej fáze, od sedla Mourne Walk, zdolávate na jednom kilometri prevýšenie 320 metrov (čiže strmé).
 
Pre mňa ako človeka, čo žije väčšinu roka v kuchyni, a jediné prevýšenie, ktoré zdolávam, je výstup na prvé poschodie v paneláku, to predstavuje slušné kardio.
Legenda o kondičke získanej prácou v kuchyni (‚Veď vy tam máte toľko pohybu!‘) je pravdivá asi ako legenda o leprechaunovi a hrnci zlata na konci dúhy. Stačí, keď sa pozriete na hociktorého kuchára. A tí, čo vyzerajú ako mladý Kordoš, vianočka alebo Žufane, tú figúru nemajú z kuchyne.
 
Samotná túra oficiálne trvá 5 hodín. Môj kamarát Samo Edinburg by to dal aj za 3.
 
Mne to trvalo 7.
 
Neviem, čo ma to pochytilo, tam liezť.
Nemala som turistické topánky ani oblečenie. Miesto v batožine do Írska mi zabrali nože, kuchárske topánky, pracovné šaty a vrece korenín, ktoré keď som na Rathline vytiahla, kolegyne vypukli do rehotu. Keď som však neskôr uvarila Chili con carne s čili a údenou paprikou z Komoče, už sa nikto nesmial. Con Carne sme vypredávali raketovou rýchlosťou. Vzala som si z domu asi 3 kg korenia. Vedela som, že na ostrove nič z toho k dispozícií nebude.
 
Mala som si radšej zobrať poriadne boty!
 
No chcela som to vyliezť.
Zažiť ten pocit, keď zvládnete niečo ťažké. O čom si myslíte, alebo vás druhí presviedčajú, že na to nemáte. Kondíciu, vek, skúsenosti, vzdelanie, vhodné pohlavie.. Čím ťažšie to je, o to viac je ten víťazný pocit na konci sladší.
 
Napríklad: Takmer každý deň na Rathline som išla do práce s tým, že to už dlhšie nevydržím. Nebyť vašich lajkov, messages a brilantnej knihy, čo mi na cestu pribalila Z-so-psíkom, bolo by to ešte ťažšie. Ale vydržala som. Keď som odtiaľ naozaj odišla, ten prvý Magners a vyložené nohy na terase chutili neskutočne dobre. Eufória mi vydržala ešte dva dni.
 
Asi som to chcela zažiť znova.
 
Kúpila som si ruksak, vetrovku a müsli tyčinky zn. Trek. Akokeby oriešky mohli nahradiť nedostatok kondície.
 
Prvá fáza viedla cez les po mokrých kameňoch, koreňoch, a už po desiatich minútach som to chcela otočiť. V duchu som sa ospravedlňovala všetkým českým turistom v žabkách a sandáloch, nad ktorými som na túrach v Tatrách nesúhlasne krútila hlavou.
Možno aj oni prišli na Slovensko pracovne, a nemali v pláne turistiku v Tatrách!
 
Začali ma predbiehať psy, malé deti a potetovaní pupkatí írski oteckovia.
Dolu schádzali malé deti, psy a dôchodcovia. Pozrela som, čo majú obuté. Väčšinou normálne tenisky. Keď to dali oni, dám to aj ja, zaťala som sa. Alebo aspoň vyleziem, pokiaľ to pôjde.
 
V tom je tá krása, chodiť na turistiku sám, že si určujete tempo a keď nevládzete, dáte si pauzu a nepozeráte sa na miznúce chrbty vašich kamarátov.
V chodení v skupine je tiež krása. Hlavne ak ste kondične vyrovnané jedince. Lebo keď vidíte niečo pekné, máte komu povedať ‚Pozri!‘ a na vrchole si spolu rozdelíte Horalku.
 
Všimla som si, že Íri sa vôbec neobťažujú so značením turistických chodníkov. Idete podľa mapy a kompasu. Keď vyleziete na vrchol, jediné, čo tam nájdete, je maximálne tak kopa kameňov. „A čo by si ešte chcela, knihu návštev?“, opýtal sa ma jeden Anglán. Nie, ale ocením, keď viem, kde som. Hlavne večer.
Našťastie, keď som vyliezla do sedla, kde začína ‚veľký írsky múr‘, boli tam ľudia a mala som sa koho opýtať, ktorý z tých vrchov okolo je vlastne Slieve Donard. Ten vľavo.
 
Deti, psy a dôchodcovia s paličkami to vyšlapali potiaľto, pokochali sa výhľadom, a vracali sa dolu. Chcela som to urobiť aj ja. Na poslednom polkilometri ma poháňala už len mantra ‚ja to vyleziem, aj keby čo bolo!‘
Možnosť zdolať najvyšší kopec však bola na dosah.
A keď som pozorovala strmák, vedúci k vrcholu Slieve Donard, už sa mi nezdal taký strašný.
 
Ale bol!
Cesta späť však neprichádzala do úvahy. Aj tak som zašla ďalej, než som od seba čakala, dám to až do konca. Zvýšila som interval ‚ja to vyleziem, aj keby čo bolo!‘ na maximum.
 
A vyliezla som to.
 
Hore ma čakala kopa kameňov, 5 stupňov a hŕstka šťastných ľudí, ktorí sa pred studeným vetrom chúlili pri kamennom múre a čakali, či sa rozplynie hmla a niečo uvidíme. Pridala som sa k nim, pozerala na moje sandále, a to, čo som cítila, bola hlava ľahká ako pierko a absolútna spokojnosť.
 
Potom nasledovala cesta dolu.
Bolo to zlé. Šmykľavé, nebezpečné.
 
Opatrne zvažujem každý krok, a v duchu si prisahám, že odteraz von už len vo vibramoch.
Oproti mne šplhá chalan.
Je bosý.
A nahý jak Adam, má na sebe len slúchadlá a čierne kraťasy.
Okololezúci ľudia sa tvária, že nič, no zároveň sa všetci obzerajú.
Zízam priamo naňho. Ako vždy, keď vidím niečo, čo ma zaujíma. V Belfaste, ‚mekke zízania‘, by boli na mňa hrdí.
Keď došplhá na moju plošinku, pristavím ho.
„Ahoj, prečo nemáš topánky?“
„Lebo bez topánok som v spojení s prírodou“, zasmeje sa a začne mi vysvetľovať filozofiu tohto štýlu turistiky. Vymenúva zdravotné benefity, od vplyvu na trávenie až po neviem čo. A ja mu verím, pretože kedysi dávno som absolvovala kurz reflexnej masáže chodidiel a zmeškala kvoli tomu svadbu. A na chodidlách sa nachádza celé ľudské telo. Rovnako ako na dlaniach.
„Tie tvoje tiež nie sú zlé“, zasmeje sa a ukáže na moje sandále, v ktorých cítim každý kameň. Keď o ňom neskôr rozprávam Alexovi, zhodnotí, že to musel byť niektorý z jeho kamarátov z Belfastu. Proste ‚bonkers‘.
„Odkiaľ si?“, zakričí na mňa ešte zhora a potom už ideme každý svojou cestou.
 
Na skale dolu pred sebou vidím odpočívať sympatickú dvojicu. Evidentne idú ešte len hore. Chlapec zozadu objíma dievča a spolu sa dívajú na západ slnka.
„Veľmi romantické, čo robíte“, vycieram sa na nich a endorfíny sa mi lejú ušami.
„To si bola hore v tomto?“, smejú sa oni na mojich šatách a sandáloch. Sú z Írska a nachvíľu dobre pokecáme.
 
Z posledných síl som sa dovliekla do hostela. Stretávam Daniela a zisťujem, že on bol v ten deň tiež na Slieve Donard. Plus na ďalších štyroch či piatich vrcholoch. Na ďalší deň máme obidvaja takú svalovicu, že nevieme zísť normálne po schodoch.
 
Konečne sme na chvíľu kondične vyrovnaní.
……………………………………………………………………
 
V hostelovej kuchyni večer stretávam ryšavú ženu. Mám pocit, že ju poznám.
No jasné, stretla som ju dnes hore v sedle! Preliezla som múr a bola tam ona a povedala mi, ktorým smerom je Slieve Donard.
Wendy z Austrálie. Celý môj severo-írsky trip je jedna podivuhodná séria náhod (?) a týmto to zďaleka nekončí.
Keď si na to všetko teraz pri písaní spomínam, dostávam chuť opäť niekam vyliezť.
Lebo keď slnko zasvieti, Mournes sú naozaj krásne. Žijete.