SMALLTALK čiže „ahojakosamáš“

Jedna z vecí, na ktorú si v Írsku treba zvyknúť, je fakt, že sa vás každý pýta, ako sa máte. Tí istí ľudia niekedy aj 15 krát denne. Väčšinou sa len usmejem, prípadne niečo zabrblem a nikdy som tomu neprikladala váhu. Až kým si ma raz neodchytila manažérka hotela, v ktorom som pracovala, a dala si ruky vbok.
„Kveta, môžeš mi vysvetliť, prečo si taká ‚rude‘?“ (čiže drzá).
Zostala som pozerať ako Tóno Hrnko na tofu rezeň.
A potom som sa spýtala.
Že čo tým akože myslí.
„No pred chvílou som sa ťa pýtala, ako sa máš a neodpovedala si mi!“
„Ale ja ešte stále rozmýšľam“, odpoviem po pravde.
Sarah sa ma už ráno v kuchyni pýtala ako sa mám, a spýtala sa aj teraz, a ja som premýšľala, či vyzerám inak, že sa ma to treba pýtať znova. A že ako sa vlastne mám.
Skrátka, ešte som si na túto kultúrnu odlišnosť nezvykla.
Až teraz som si však naplno uvedomila, že neodpovedať ľuďom na otázku „how are you“ sa tu berie ako urážka.
Odpovedať treba, a ihneď.

Ale pozor!
Nie pravdu.

Umrel vám otec, obesil sa vám brat, kocúra zrazilo auto a vy ste sa práve vrátili tehotná z tábora pre talibanské konkubíny?
Nechajte si to pre seba.
V Írsku to nikoho nezaujíma.
Jediná správna odpoveď na otázku „How are you?“ je, že sa máte „fajn“.

Ak ste v Severnom Írsku, máte sa „not to bad“.

Ak ste ešte hlbšie v Severnom Írsku, máte sa „grand“.

„My sme taká kultúra“, povedala Tania.
„Do očí ti na všetko povieme ‚ fine‘ a za chrbtom ťa ohovoríme“, zasmiala sa.

„A vy sa navzájom nepýtate, ako sa máš, keď sa stretnete?“, diví sa Sarah.
„Len keď ma naozaj zaujíma, ako sa ten človek má. Väčšinou sa iba pozdravíme.“
„A to prečo??“
Tu sa zamyslím.
Prečo vlastne?
„Lebo Slováci sa radi sťažujú. To nikto nevydrží počúvať“, zazubím sa na ňu.