SOLJANKA

„Vyhral som vďaka tebe vedomostný kvíz!!“, zvestoval mi nedávno Samuel-Lyžička, náš hosť.
„??“
„No kvíz. Otázky boli z kategórie ‚POLIEVKY‘ a ja som všetko vedel! Že čo je to laksa, čorba, ucha, soljanka..“, vysvetľoval Samo. Aj ma to celkom potešilo. Že nepriamo prispievam ku všeobecnému rozhľadu mládeže.

Vy viete, čo je ‚soljanka‘?

Moju prvú som jedla dávno, ‚v minulom živote‘ v ‚Altajskom kraji‘. Altaj alebo Republika Altaj leží na Sibíri, v trojuholníku medzi Ruskom, Mongolskom a Kazachstanom. Je geopolitickou súčasťou Ruska a nachádza sa v nej rovnomenné pohorie.
Je to presne tá časť sveta, kde polonahý Vladimír Putin jazdí bez košele na medveďovi, rúbe drevo a loví ryby.
Altaj je perfektné miesto na kremeľský PR fotoshooting. Drevo, sekery, medvede, ryby – je tu všetko.
Vladimír P. si tu dokonca nechal postaviť „daču‘ (chatu) a postihnutá oblasť vďaka tomu získala cestu a inžinierske siete.

Cez Altaj viedla moja skratka domov.
Spätne mi došlo, že som na vstup potrebovala nejaké povolenia, no keďže som sedela v ruskom kamióne s ruským šoférom, a technicky sme mierili do Ruska, colník napokon len mávol rukou.
Ísť s Mongolmi, zostanem tu aj 2 dni. Obidve strany si robili dosť napriek.
Prešla som Altajom hladko ako nôž maslom a nikto sa ma na nič nepýtal.
‚Tashanta‘, hraničný priechod, ktorý som si vybrala, bolo miesto, o ktorom sa vtedy veľa nevedelo, okrem toho, že existuje. Na internete nebolo toľko informácí čo dnes.
Je to diera.
Na horách je aj v auguste sneh, a ráno mrzne tak, že dobrovoľne vstanete už pred východom slnka, aby ste sa pod váhou ruksaku zahriali. Kopce sú holé, step ako púšť, ani jeden strom. Žiadna voda.
Za deň stretnete tak jedno-dve autá. Cez víkend živú dušu. Tu sa nedá naplánovať nič.

Na takýchto miestach si úplne vyprázdnite myseľ.
Peniaze nemajú hodnotu. To, čo má hodnotu, je vaša kondička, voda, závetrie a ľudská spoločnosť. Zvyšok je len modrá, biela a zelená.
Príroda vám neublíži. Ale môžete sa stratiť. Nikto vás nenájde a zvieratá roznesú vaše kosti.
Časom sa vaša cesta zmení na hľadanie druhých ľudí. Chcete opäť počuť zvuk svojho hlasu.

Niekedy začnete myslieť na palacinky z Lacinky. Na praženicu. Chlieb. Karamelové Salko. Hlavne v noci.

Mala som šťastie a stretla som auto. Bol to ruský KAMAZ, benzínová cisterna, môj obľúbený dopravný prostriedok. Vodiči sú zvyčajne priateľskí Rusi. Vozia z Ruska benzín do Mongolska a Kazachstanu. Zvyčajne jazdia v skupinách, viacero KAMAZ-ov naraz, keby sa niečo stalo.
Chlapík ma nakoniec hodil až do mesta, kde žil, a predstavil rodine. Mali sme na obed ryžovú kašu, ktorú tu ale pripravujú na slano, a jeho dcéra plakala, keď sme sa lúčili.

Paradoxne, nedávno som na webe momentálne najnepopulárnejšej slovenskej CK natrafila na článok o Altaji. Venovali sa aj hraniciam. Podľa toho, čo písali, zjavne sa nič nezmenilo.
Vlastne sa mi to aj páči. Žiaden vlak do Lhasy (hoci ten bohužiaľ už existuje) a štvorprúdovka na Everest.
Čím viac problémov, tým väčšia pravdepodobosť, že krajina zostane turisticky nedotknutá.

Nepotrebujete CK, ani nič zvláštne, aby ste sa sem dostali. Je však jednoduchšie sa tu pohybovať, keď nie ste sám. Mať vedľa seba ako spoločníka aspoň psa.
Samota ľudskú dušu devastuje. A v Altaji nájdete takú samotu, že sa z nej dá zblázniť. Človek sa však môže cítiť na zbláznenie osamelý aj v preplnenom autobuse.

Altajci sú divokí, majú to, čomu sa hovorí horúca krv. Plus všadeprítomná vodka a nože v čižmách. Kolujú urban legendy o vraždách turistov, čo sa nevedeli zmestiť do kože.

Kamazista, v ktorého aute sedím, každú chvíľu ukazuje niekam dolu a žartuje, ako tam zletel v noci s autom niektorý z jeho kolegov, ako sa prepadla cesta do rieky a podobne.
Na ceste nie sú zvodidlá.
Vrcholy hôr sú miestami pokryté snehom. Popod ne sa vinie naša cesta, vysekaná do skál.
Legendárny ‚Čujsky Trakt‘ (Chuyskiy trakt).
Cesta zdoláva prevýšenia 2000 metrov. Šofér sem-tam ukáže vedľa do priepasti. „..aha, tam ešte vidno starú cestu..“ a to, čo vidíte, je most, po ktorom išli ešte Jozef s Máriou rodiť do Betlehema a turčianski olejkári predávať Džingischánovi rozmarínový olej.
Ale šofér sa dušuje, že nie, vraj tadiaľ jazdil jeho otec.

Ideme aj v noci. Je tma, ale Rusi vraj poznajú 7 metrov širokú cestu ako knihu. Na ktorej strane tej knihy práve boli, keď zleteli dolu s kamiónom?
Oblasť okolo Čujskeho traktu je riedko obývaná. Prekračujeme menšie rieky. Nie sú ozrutné, ale sú divé. Pstruhy a sivone z nich priam vyskakujú.
Pomaličky sa však aj tu rozvíja turizmus, ľudia chodia raftovať. Je to tu lacné a divoká voda. Už to dokonca objavili Poliaci.

Najhoršie boli vždy noci.
Noc v prázdnom návese KAMAZu, to je ako stráviť noc v mrazničke. Železná podlaha bola ľadová. Ale strašne sa mi v noci nechcelo stavať stan, a ráno ho potom mokrý baliť, a tu na mňa aspoň nepršalo.

Najlepšie boli raňajky.
Milovala som, keď sme zastavili v horských dedinkách na jedlo. Šoféri vedeli, v ktorom dome sa varí a kde ich neotrávia. Po mesiacoch na nomádskej strave mi jedálny lístok v altajskej štvrtej cenovej prišiel ako vrchol luxusu.

Nikde nerobili kávu.
Nevadilo mi to, už dávno som sa zbavila spomienok na kofeín. Ruský čierny čaj, čo kamionisti pili namiesto Redbull-u, vám vedel privodiť týždennú nespavosť aj infarkt.
Chlapi si v jedno ráno dali na raňajky hovädzie. Okrem hovädzieho mali v dome ešte akúsi hrachovú kašu a ‚soljanku‘.
„Čo je to?“
Vraj polievka.
Prvá polievka po mesiacoch!

Pamätám si, že jej bolo veľmi málo a bola studená.
Bola som hladná, vymrznutá z noci v kamióne a mrzutá.

Lenže … potom som ju ochutnala.

Bola slaná. Trochu kyslá. Identifikovala som čierne olivy, kyslé uhorky a drobné kapary. Mala červenú farbu a hore ležal plátok citróna a lyžica kyslej smotany.
„ČO TO JE???“, uistila som sa ešte raz.
„Soljanka. Eto taka normaľna sup, zdes ona ne moc vkusna“, pokrčil kamazista plecami.

Možno bola naozaj priemerná.
Bola však prvá v živote, prvá po dlhej dobe, a pre mňa tým navždy výnimočná.
Čosi ako prvý bozk.

Odvtedy, kamkoľvek som šla, hľadala som tú chuť. Lenže márne. Všade to varili inak!

Raz som kvoli soljanke zašla dokonca na týždeň na Ukrajinu. Každého, s kým som bývala, som nútila ju variť. Bezvýsledne. Nebolo to ono.
Napísal mi vtedy kamarát. Tiež sa živí varením.
„Květa, co je s tebou, jak se máš???“
„Som v Kyjeve, učím sa variť soljanku. Ale vôbec sa nepodobá na tú z Ruska“.
Jarda okamžite odpísal: „Soljanka je TOP! Chuť dávájí citrón, olivy a smetana!“
Presne tak, Jarda.

Nakoniec to po rokoch vyriešila Polievočka za mňa.
Do bistra prišla elegantná dáma s ruským prízvukom a uvarila mi soljanku podľa ich rodinného receptu.
Bolo to tam! Prvá pusa!!
Soljanka od Ganny-Prosím-Nehovorte-Mi-Pani sa najviac podobala tej z Altaja. Veľkodušne mi poskytla aj recept. Začala som experimentovať, skúšať rôzne verzie, napríklad s rybami. Pretože, keď neviete nájsť etalón vo svojej triede, môžete si vytvoriť vlastný. Vy buďte ten etalón.

Moja dnešná soljanka je obstojná, hoci môj ‚soljanka-tréner‘ hovorí, že mám stále rezervy.
Môžem ju mať kedykoľvek.
Litre.

A predsa .. niekedy sa pristihnem, že myslím na malú kaviareň v lese a vlažnú soljanku za pár rubľov namiesto rannej kávy.