Cez deň nečítam správy. Nemám na to čas. Internet pozerám až po šichte, keď zavriem bistro a sadnem si k notebooku a vašim objednávkam.
Tak som celý dnešok prežila v radosti, že mi opäť funguje sporák, neklepe piezo zapaľovanie, a u susedov pritom vypukla vojna.
Žiť niekde s koňom a psom v chalúpke na lazoch, ako si to často želám, doteraz to neviem.
A potom prišiel na neskorý obed Pán Soljanka.
Pán Soljanka je z Dnipra.
Mal v očiach pohľad, aký som na mužovi za svoj doterajší život videla len raz. Pred dvoma rokmi v decembri. Presne takýto pohľad. Je to strašný pohľad. Veľmi ma bolí, dívať sa naň.
Človek trpí, a ja neviem, čo mám urobiť.
Zvyčajne urobím to isté: zahrniem vás jedlom.
V naivnej viere, že jedlo vylieči všetky problémy.
„Myslela som, že už neprídete.“
„Jesť musím.“
Chcel odísť, no dvere boli zamknuté.
„Bezpečnostné opatrenia“, pokrčila som plecami. Stále to robím, už podvedome – zamykám.
A vtedy sa trochu pousmial.
Odomkol si, akokeby to boli jeho kľúče, jeho dvere, a odišiel si to zjesť niekam inam. Kde bude sám.
