„Kveta, na svete je toľko krásnych miest, prečo sa, preboha, musíš stále trepať do Belfastu??“, krútil hlavou ktosi, kto pozná Belfast.
Nedokážem to vysvetliť.
Je to, ako..čojaviem..keď milujete o 10 rokov mladšieho, nezamestnaného, mimoriadne inteligentného vegána. Alebo chromú mačku bez oka.
Vaše okolie nedokáže pochopiť, čo na tých dvoch vidíte. Ale vy ich aj tak nepočúvate a robíte si po svojom, že?
Tak vidíte.
Mňa také miesta priťahujú. Tak trochu divé, problémové, plné histórie a pouličného života. Dobrým príkladom je Sicília. Alebo trebárs mongolský Ulaanbaatar.
Keď som išla do Ulaanu po prvý krát, bolo to vlakom na 2 mesiace, a babka bola presvedčená, že sa už nikdy nevrátim. Ale vrátila som sa a vzdialení príbuzní to asi dodnes ľutujú.
Keď som išla do Mongolska po druhý krát, tentokrát aj s Danielom, doma už nikto nič nehovoril. Okrem jeho rodičov.
Daniel sa ukázal byť ideálny parťák na cesty. Zniesol akýkoľvek diskomfort. Spal v mraze na podlahe kamiónu, viezol sa v autobuse vedľa smradľavých nevypitvaných baranov, sadol na koňa a okamžite vedel jazdiť. Ale bol aj plný prekvapení. Napríklad si napriek mojej rade nevzal poriadny spacák. Bol august, no vonku mrzlo, stan bol ráno pokrytý ľadom a on mrzol v tenkej prikrývke.
Omylom si nevzal ani žiadne oblečenie (toto ma dodnes fascinuje – ako sa dá odísť na mesiac do Ázie len s tým, čo máte na sebe, a nevšimnúť si to, ale to je skrátka Daniel). Zobral si však plnú igelitku sladkostí. V noci na stepi mrzlo, no on mal na zahriatie tie najlepšie čokolády a keksíky od Sedity. A to sa počítalo! Lebo sa vždy so mnou rozdelil. Cestovanie sólo je super. Ale niekedy je veľmi pekné rozdeliť si Horalku. Potom si tú vašu polovicu viac vážite.
Keď som sa po návrate konečne zoznámila s Danielovou mamou, privítala ma slovami „To ste Vy? Kam ste mi to syna zavliekli???“ A ja som sa cítila ako Ivan Lexa, hoci v skutočnosti to bolo samozavlečenie.
Dlhé výlety do Ázie som spolu so zmenou povolania vymenila za Európu a adekvátnu náhradu mi poskytol práve Belfast.
Belfast leží pri mori, a z miestnych dokov vyplávali viaceré slávne lode, napríklad Titanic. Už pred dvesto rokmi bolo mesto na vysokej technickej úrovni, naplno sa rozvíjal lodný priemysel, a bolo veľmocou v spracovaní ľanu.
Staré ľanové fabriky a haly z červených tehál dnes tvoria celú štvrť, a ohromujú svojou krásou.
Belfast je mesto s azda najucelenejšou architektúrou v Európe. Jednotlivé štvrte vznikali postupne, ako rástlo mesto, a nabaľovali sa na seba ako vrstvy cibule.
Nie je to architektonický miš-maš, a keď prechádzate zo štvrte do štvrte, prechádzate vlastne celou históriou mesta, od stredoveku až po ‚Konflikt‘.
V Belfaste sa narodilo veľa osobností. Van Morrison, futbalista George Best, herec Liam Neeson alebo spisovateľ C.S. Lewis.
Miestne cintoríny vám vyrazia dych. Nielen tým, aké sú veľké (majú vo vnútri kruhové objazdy). Sú to krásne parky, plné histórie, veveričiek, divých zajacov, vtákov, a tie v severnom Belfaste majú aj výhľad na hory.
Mesto má obrovskú sieť parkov, ktoré sú navzájom poprepájané a upravené ‚nadivoko‘. Popri brehoch rieky Lagan ( to je tá na fotke) sa dá ísť celé kilometre a nebudete vedieť, že ste v meste. Prešla som sa 17 míľ z južného Belfastu až do Lisburn, a je to krásna niekoľkohodinová prechádzka, počas ktorej stretnete len bikerov, rybárov a zvieratá.
Na nohách vidím obuté hlavne ‚martensky‘. Nosí sa gotika, tepláky a homeless outfit. Po meste sa pohybujete pešo, bicyklom alebo MHD. Skútre ani kolobežky sa tu nenosia.
Často natrafíte na ‚buskers‘, pouličných umelcov. Niektorí sú fakt dobrí. Môžete si ich vyhľadať na youtube pod heslom ‚belfast buskers‘.
Tu snáď každý hrá na nejaký nástroj a chodí hrávať von. Večer zaručene natrafíte na živú hudbu. Ak hráte, máte v pube pivo vždy zdarma.
Ale je v pohode presedieť večer v pube a piť len čaj. Belfast je mesto plné bývalých alkoholikov. Nikto vás nebude nútiť piť, ak nechcete. Na rozdiel od slovenských pohrebov a svadieb.
V mongolskom Ulaane zasa všetci chodia večer do barov na karaoke, a hrajú biliard. Prídete na jurtovisko (to sú okrajové štvrte, väčšie ako mesto samé, kde žijú ľudia v nomádskych stanoch, ale kúria si starými pneumatikami), na ‚ceste‘ sú rozložené biliardové stoly, a ľudia hrajú. Väčšina z nich aj tak nemá prácu.
A večer idú na karaoke, pijú lacnú ruskú vodku alebo lavórovicu z mlieka a budú vás nútiť piť.
Tak ako do Belfastu chodia umelci radi robiť ‚busking‘, chodia tam aj maľovať. Steny sú plné kvalitného graffiti.
Do Ulaanu graffiti ešte nedorazilo. Väčšina ľudí je tak chudobná, že nemajú ani soľ. Zažila som domácnosti s jednou zubnou kefkou pre celú rodinu. Ak ju vôbec mali.
V Belfaste sa dívate po stenách, ale aj na to, kam šlapete. Ľuďom príde zle, a vyzvracajú sa rovno pred vami na chodník.
Podvečer vyjdú von bežci a bezdomovci, v noci sa pridajú feťáci a narkomani. Sedíte pred polnocou vonku na lavičke, je 6 stupňov, a zrazu sa okolo vás preženie dav v trenírkach.
V Ulaanbaatare sa nebehá. Má jedno z najviac znečistených ovzduší na svete (to tie spálené pneumatiky). Ľudia milujú wrestling a zápasenie.
Ale tiež treba dávať pozor, kam stúpate. Aby ste sa neprepadli, napríklad ku ‚kanálovým deťom‘.
‚Kanálové deti‘ sú deti, ktoré žijú na ulici. V Ulaane sú ich desiatky. Prespávajú v podzemných šachtách pri teplovodných rúrach. Šachty sú úzke, preto tam žijú hlavne deti. Kanálom často chýba poklop, alebo je uvoľnený. Aby sa bezdomovci ľahko dostali dolu.
Vravela som Danielovi, nech nikdy nestúpa na tie poklopy. Ale nebral to vážne. Potom sa raz prepadol do šachty a skoro si zlomil nohu.
Na ‚kanálové deti‘ mám ešte jednu sentimentálnu spomienku. Ukradli mi z ruksaku mobil, staručkú Nokiu. Mala pre mňa iba tú hodnotu, že som v nej mala uloženú SMSku od mamy. V živote napísala iba jednu SMS, a tú poslala mne. Bolo v nej plno preklepov, ale pochopila som, čo chcela napísať.
Chalan, čo mi ten mobil ukradol, bol excelentný zlodej. Prešiel meter odomňa, rozopol mi ruksak, a nič som necítila. Ale keď máte 8 rokov a žijete v kanáli, bez rodičov, musíte byť excelentný. Aby ste mali čo jesť.
V Belfaste nájdete jedlo všetkého druhu, od kubánskych sendvičov až po tribal burgre. Je tu silná vegánska komunita. Myslím, že miestne vegánstvo je čiastočne odpoveďou mladých ľudí na tridsaťjeden rokov nepokojov, eufemisticky nežne označovaných ako ‚Troubles‘.
V Ulaane si vegán môže dať akurát tak trávu.
Na trhu občas dostať uhorky a paradajky, oboje rovnako zelené. Paradoxne, práve v Mongolsku som po prvý krát v živote jedla kvaku. Tam sa to volá ‚manžin‘, bola tvrdá ako starý štolverk, ale jej maslovo-kalerábová chuť vo mne zostala. Odvtedy je kvaka moja obľúbená zelenina.
Keď som v Írsku, jedávam ju snáď každý deň. Paradoxne, tam je to najlacnejšia zelenina a Íri si ju príliš nevážia.
Mongolsko okrem baraniny neprodukuje žiadne potraviny, na trhoch v Ulaane dostať hlavne potraviny z Číny. Na vidieku je však iba vodka, baranina a Disko keksy. Keksy dovážajú Češi, sú tu obľúbené a ‚Disko‘ zľudovelo ako miestny výraz pre okrúhlu sušienku.
Mongolsko je pre mňa krajinou s najhoršou gastronómiou na svete. Gastronomické peklo.
Írsko je na tom trochu lepšie, ale nie o veľa.
A predsa.
Idete ráno prázdnymi uličkami Belfastu, ešte je tma, na zemi leží rozbité sklo, žlté javorové listy, a vy si zrazu poviete „Wow. Toto je ono.“ A kráčate ďalej a je vám tak nejak neopísateľne dobre.
Šlapete do kopca v Ulaane, na raňajky ste mali hnusnú 3v1Nescafe, vychádza slnko, zo zeme sa dvíha zlatý prach, a zrazu máte pocit, že tá chvíľa trvá večne, a vy sa cítite šťastní, a neviete prečo.
A keď vám o 10 rokov neskôr MUDr. Kaprálik v zubárskom kresle povie „Myslite na niečo pekné“, budete myslieť na toto. Na červeno-zlatý prach mongolskej ulice zavčas ráno a žlté javorové listy v Belfaste.
Keď sa zrazu dostaví to, čo hľadáte, ten krehký moment.
Anglický výraz pre túto chvíľu je ‚tranquility‘. A nikdy na ňu nezabudnete.
