VIANOČNÉ PRÁZDNINY V DONEGALE

Írsky folk.

Aj vám sa stáva, že prídete na neznáme miesto a zistíte, že sa tam včera dialo niečo fantastické, čo sa koná iba raz ročne? Alebo že sa to bude diať dva dni po tom ako odídete?
Napríklad filmový festival v Newcastle. Kráľovnine narodeniny v Holandsku. Nadaam v Mongolsku. Gaštanový týždeň v Ligúrií. Všetko som prešvihla. Zmysel pre načasovanie som asi zdedila po našich. V živote sa spolu iba raz vybrali do kina, a práve v ten deň nepremietali. Otec si to zle pozrel.

Keď som vystúpila z autobusu v Ghortahork, gulagu írskych teenagerov, kam chodia ovce do vyhnanstva a staré lode umrieť, nečakala som nič.
Alebo dobre, čakala som.
Ticho, pokoj a kľud.
Že v Dún Lúiche, na úpätí Mount Errigal, nebude na Vianoce živej duše. Na moje prekvapenie bol však poschodový mládežnícky hostel nafullovaný až po strechu.

Spustila som sa na sedačku v jedálni s jedným z najlepších výhľadov v celom Írsku. Sedela tam turisticky oblečená trojica, a keďže Íri sú ‚superfriendly‘, vysvetlili mi, čo sa deje.
Že TOTO je kultové miesto. A TOTO je kultový týždeň.

Hostel je totiž až do jari oficiálne zatvorený. Počas vianočného týždňa však na 7 dní otvorí. Vtedy sa tu koná tzv. ‚Škola írskej hudby‘, kvoli ktorej prídu do Donegalu hudobníci z celého Írska.
Ubytka je málo, v zime ešte menej, tak hostel vypomáha a veľa muzikantov aj s rodinami je ubytovaných tu.
Zmyslom podujatia je udržiavať pri živote tradičnú írsku hudbu. Odovzdávať tradície mladšej generácií. A Donegal je baštou ‚gaelic‘ kultúry v Írsku, preto sa akcia koná práve tu, hoci inde by na to boli možno lepšie podmienky.
Ľudia sa na hodinách učia hrať na tradičných hudobných nástrojoch. Večer sa potom v puboch konajú koncerty a veľa spontánnych ‚sessions‘.
Írsky smalltalk ‚ahoj-ako-sa-máš?‘ sa ráno v jedálni mení na ‚ahoj-na-aký-nástroj-hráš?‘ a v tomto prípade to ľudí aj ZAUJÍMA.

Keďže udalosť je v Írsku verejne známa, okrem muzikantov sem v zime chodia aj outdooroví nadšenci. Využiť posledný týždeň v roku na turistiku v miestnych horách.
Niektorí sem chodia už 20 rokov.
Ľudia sa poznajú. Srdečne sa vítajú, objímajú s personálom hostela i navzájom, a celé to vyzerá ako vianočné stretnutie írskych klanov.
A vo vzduchu niečo je. Vibrácie.
Niečo veľké sa chystá a všetci to cítime.
„Je to ako prísť domov“, povie mi spolubývajúca a zloží si flautu na posteľ podo mnou.

A uprostred týchto milých ľudí som ja. Cudzinka. Rozhodnutá, poriadne si to tu užiť.

Koncerty a ‚sessions‘ sa konajú v dedinách pár kilometrov od hostela, no nie je problém zohnať odvoz.
Každú chvíľu niekto pendluje hore-dolu, a vždy sa nájde aj šofér, čo nepije
Je inak smutné vidieť večer pred pubom dospelých chlapov váľať sa po zemi ako bývalá miss Československo, nacápaných tak, že nevedia vstať a nasadnúť do auta. Jazda pod vplyvom alkoholu je tu inak častou príčinou smrteľných nehôd. Ťažko skĺbiť ľudskú túžbu po spoločnosti a írsku pubovú kultúru s bezpečnosťou za volantom.
Ale bez auta ste tu odrezaní od sveta. Odkázaní na taxík. Alebo sedieť doma.
Všetko je od seba ďaleko, domy sú roztrúsené, dediny rozťahané po kopcoch, a autobus, ak vôbec je, chodí maximálne raz denne.

Asi ako jediná osoba v Donegale pijem celý týždeň v pube čaj. A cider.
Oboje je zlé. Ale alkohol tu fakt nemusím. V Írsku, krajine plnej bývalých alkoholikov, je však v poriadku, ak pijete v bare celý večer čaj. Nikoho nezaujímate a nikto vás nebude nútiť piť. Tu nie sme na slovenskej svadbe.
Dievča sa pýta barmana: ‚Do you do ginger ale?‘ Barman prikývne a čosi jej podá. Objednám si to tiež. Čakám vykúpenie z väznice ‚Earl Grey‘. Niečo rezké, chuťovo výrazné, niečo ako ‚ginger bier‘, len rezané alkoholom.
Dostala som pohár s ľadom a fľaštičku s nápisom ‚Ginger ale‘.
Obsah ma sklamal viac než posledný diel ‚Game of Thrones‘. Nechutil totiž nijak.
No fakt, ak chcete okúsiť nápoj za 2 libry, ktorý nechutí nijak, objednajte si ‚ginger ale‘.

Sklamania však išli bokom, keď začala ‚session‘.
Pod ‚session‘ si predstavte muzikantov, ako sedia v kruhu, pred sebou majú pivo, a hrajú. Každý na čom vie. Sú tam husle, akordeóny rôznych typov a veľkostí, concertina, flauty, tin whistle, bodhran, občas banjo, gitara, harfa. Hudobníci prichádzajú a odchádzajú. Hudba sa tak celý večer mení, hoci melódie sú tie isté. Niekedy sa aj spieva. To sú ‚singing sessions‘. Vy ako publikum stojíte okolo, pijete a počúvate. Keď sa vám ‚session‘ zdá slabá, idete inde.
V našom údolí však tento týždeň slabé ‚sessions‘ neboli.
Najviac sa chodilo do dediny Bunbeg do ‚Hudai’s Beag‘. ‚Sessions‘ začínali niekedy už o piatej (vonku bola v tom čase už kompletne tma) a boli fakt dobré. Niekedy hralo aj 20 ľudí naraz. Kombinácie nástrojov boli nekonečné. Predstavte si napríklad hrať írsky folk desať huslí a harfu.

Jeden z mojich najväčších zážitkov bola ‚concertina‘. Hrala na nej malá čiernovláska a zízala som ako uhranutá. Concertina je malá ťahacia harmonika, taká ‚do kabelky‘. Ale pozor, nemýliť si s garmoškou, na ktorej kvíli cirkusový medveď a ožratí námorníci. Concertina dokáže nádherné veci. Pozrite si napríklad video od Talisk – Echo, tu: https://www.youtube.com/watch?v=ZknSJwYdayI&feature=youtu.be

Majiteľ baru, na prvý pohľad nenápadný starec v horčicovom svetri, popri obsluhovaní na bare hral aj na husle a na klavíri. Vtedy to bol úplne iný človek. Sadol si za klávesy a zrazu viedol celú kapelu tam, kam chcel. Oni ho nasledovali.
A my, poslucháči, tiež.
Najprv ste začali do rytmu klepkať rukou.
Potom nohou.
Potom vám začali vibrovať stehenné svaly.
Potom hlava.
Pesnička prechádzala do pesničky. Nikdy nebol koniec, nikdy nebol začiatok. Chvíľu hral len osamelý huslista a bodhran, potom zrazu všetci. Tempo bolo pomalé, a potom sťa by niekto priložil polienko do ohňa, zrazu hrali všetci ako o život.
Ako keby tá drevená dlážka pod nami bola paluba Titaniku a my sme sa opäť potápali.
Muzikanti väčšinou hrali so zavretými očami, no keď prišla ich obľúbená časť, otvorili oči, dívali sa na seba, usmievali, a vy ste videli, ako si tú chvíľu užívajú.
Takto veru hrali.
Chýbal už len Leonardo di Caprio a Kate Winslet.
Hodiny plynuli a vy ste to nevnímali. Len ste tam sedeli, počúvali a ‚boli‘.
Myslím, že tí v kruhu to mali rovnako. Hrali a ‚boli‘.
Dokázať takto hrať s druhymi ľuďmi musí byť jedna z najfantastickejších vecí na svete. Je to lepšie ako jedlo. Je to lepšie ako sex. Je to jazyk, ktorému všetci rozumejú a vypĺňa to prázdne miesto v nás.
……
Na Nový rok, o pol štvrtej ráno, prebudilo ma klopanie na okno. Monotónny hlas opakoval: „Excuse me. Excuse me.“
Myslela som, že sa mi sníva.
Hlas stíchol.
Po čase sa však ozval znova.
„Excuse me. Excuse me!“
V polospánku som sa posadila. Naše okno bolo otvorené a záclona povievala vo vetre. Cez otvorené okno visela dnu do izby dlhá biela ruka a šmátrajúce prsty sa snažili niečoho zachytiť..
„Excuse me! Excuse me!“, opakoval hlas.
„Čo dpč..“ mrmlala som rozzúrená v polospánku, lebo toto bola konečne prvá normálna noc, keď nikto nechrápal. Našťastie spolubývajúca už bola hore a išla na recepciu otvoriť.
Nebol to vampír. Bol to náš huslista.
Dvojmetrový, bledý, vychudnutý 60ročný Ír. Stratil kľúče od vchodu a naše otvorené okno bolo jediné na prízemí. Išiel nacápaný zo silvestrovskej ‚session‘.

Niekedy vydržia hrať až do rána, kým sa ich Titanik konečne potopí.